Kto rodinu oficiálne informuje o úmrtí a kto s ňou následne komunikuje?
Jedna univerzálna odpoveď pre všetky krajiny neexistuje. Slovenské zastupiteľské úrady uvádzajú, že rodinu štandardne informujú o úmrtí prostredníctvom miestnej polície. Moja skúsenosť ale bola, že systém sa ku mne ako k dcére zosnulej slovenskej občianky dostával veľmi komplikovane. V určitom momente som dokonca sama musela informovať slovenské inštitúcie, že moja mama zomrela.
Ako prebieha potvrdenie totožnosti zosnulého? Musí niekedy vycestovať do zahraničia príbuzný, alebo sa identita dá overiť aj iným spôsobom?
Spôsob identifikácie závisí od konkrétneho prípadu a postupov miestnych orgánov. V praxi môže ísť napríklad o osobné doklady, odtlačky prstov, zubné záznamy, DNA alebo porovnanie ďalších identifikačných údajov. Ak je možné totožnosť jednoznačne potvrdiť iným spôsobom, prítomnosť rodinného príslušníka nemusí byť potrebná.
Ak od vás niekto žiada, aby ste kvôli identifikácii cestovali do zahraničia, najskôr si overte, prečo je vaša osobná prítomnosť skutočne potrebná a či sa totožnosť nedá potvrdiť iným spôsobom. V takejto situácii je človek v šoku a často automaticky urobí všetko, čo od neho úrady požadujú. Je však úplne v poriadku pýtať sa, prečo je konkrétny krok potrebný a či existuje aj iné riešenie.
Čo presne je umrlčí pas, kto ho vystavuje a prečo bez neho nemožno telo previezť cez hranice?
Umrlčí pas, v slovenskej legislatíve sa používa aj pojem pas pre mŕtvolu, je dokument, ktorý súvisí s medzinárodnou prepravou ľudských pozostatkov. Nejde o štandardný pas zosnulého, ktorý dostanete na počkanie. Tento doklad predstavuje kľúčovú súčasť celého procesu a potvrdzuje splnenie podmienok na prepravu ľudských pozostatkov cez hranice.
Ani v tomto prípade však neexistuje jeden univerzálny postup. Záleží na tom, odkiaľ sa pozostatky prevážajú, kam smerujú, aké medzinárodné dohody sa na daný prevoz vzťahujú a aké ďalšie špecifické požiadavky majú obe krajiny.
Ako dlho zvyčajne trvá prevoz tela zo zahraničia na Slovensko? Od čoho závisí, či ide o niekoľko dní alebo podstatne dlhšie obdobie?
Dĺžka repatriácie je veľmi individuálna. Môže to byť otázka niekoľkých dní, ale pokojne aj týždňov či mesiacov. Riešili sme napríklad repatriáciu z Islandu, ktorá trvala viac ako mesiac. Vieme ale aj o veľmi ojedinelých komplikovaných prípadoch, keď sa natiahne na celé roky. Záleží na mnohých premenných, vrátane krajiny, vzdialenosti, spôsobe transportu a tom, či bola nariadená pitva alebo vyšetrovanie.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneNajčastejšie celý proces spomaľuje laxný prístup zahraničných inštitúcií. Každý deň pritom pre rodinu znamená ďalšie finančné náklady na uschovanie zosnulého.
Keď už sme teda načrtli tému peňazí, porozprávajme sa o cenách. Koľko celý tento proces stojí?
Na túto otázku sa ťažko odpovedá, keďže nikto nemá cenník typu „repatriácia stojí XY eur“. Štandardne však ide o tisíce až desaťtisíce eur. Pre mnohé rodiny ide o obrovský nepredvídateľný výdavok, keďže takúto sumu rozhodne nemá nikto doma odloženú „pre prípad, že mi niekto zomrie v zahraničí“.
Práve preto sa v Svetlune pri koordinácii repatriácií snažíme rodinám pomôcť aj s nákladmi. Porovnávame ceny prevozov od rôznych poskytovateľov v zahraničí, hľadáme dostupnejšie riešenia a spolupracujeme aj s odborníkmi, ktorí nám vďaka spolupráci vedia niektoré služby poskytnúť za výhodnejších podmienok.
Môže niečo, teda ideálne všetko, pokryť cestovné alebo životné poistenie?
Cestovné poistenie by mal mať každý, kto cestuje za hranice, hoc aj len po potraviny do Rakúska. Treba však myslieť na to, že takéto poistenie našej rodine v prípade, že zomrieme v zahraničí, pomôcť nemusí.
„Niektoré cestovné poistenia výslovne zahŕňajú prevoz telesných pozostatkov do vlasti, ale rozsah krytia a limity sa líšia podľa produktu. Základné (a teda najlacnejšie) poistenia však túto službu zväčša nepokrývajú.“
Pred cestou by som si preto pozrela, či poistenie vôbec zahŕňa repatriáciu telesných pozostatkov, do akej výšky, aké sú výluky, či sa vzťahuje na konkrétnu aktivitu, ktorú idem v zahraničí robiť, a čo presne musím urobiť, aby poisťovňa náklady uznala.
A ešte jedna dôležitá vec: Poistenie nevyrieši všetko. Poisťovňa vám môže poskytnúť asistenciu s tým, čo máte kryté v poistnej zmluve, napríklad s prevozom. Ale akékoľvek ďalšie otvorené otázky súvisiace so stratou si už rodina musí zabezpečiť samostatne.
Čo sa stane, ak zosnulý nemal poistenie a jeho rodina jednoducho nemá finančné možnosti uhradiť si prevoz tela naspäť na Slovensko sama? Vie v takejto situácii pomôcť štát?
Slovensko v súčasnosti nemá mechanizmus, ktorý by hradil repatriáciu slovenských občanov. Zastupiteľský úrad môže rodine pomôcť s komunikáciou a dokumentmi, ale ministerstvo zahraničných vecí poplatky za prevoz pozostatkov ani za pochovanie v zahraničí neuhrádza.
V Svetlune sa s týmto problémom stretávame často. Kontaktovalo nás už množstvo rodín, ktoré na prevoz svojich blízkych nemali dostatok finančných prostriedkov. Niektoré rodiny prevoz jednoducho nezrealizovali, pretože naň nemali peniaze. Iné boli nútené pristúpiť ku kremácii v zahraničí, hoci si ju vôbec neželali. A to len preto, že kremácia a následný prevoz urny boli v danom prípade finančne dostupnejšie.
Túto tému podľa nás treba riešiť systémovo. Nehovorím, že štát má automaticky zaplatiť každú repatriáciu, ale ľudia, ktorí sa ocitnú v takejto situácii a jednoducho na to nemajú, si tiež zaslúžia možnosti. Pretože smrť blízkeho je sama osebe obrovská trauma. Nemalo by sa k nej ešte pridať vedomie, že si nemôžete dovoliť priviezť ho späť domov.
