Keď to tvorcovia poriadne prehnali: Najškandalóznejšie filmové premiéry, ktoré si vyslúžili pľuvance a číru zlosť divákov

Svetové filmové festivaly sú bojiskom, kde sa nespútaná umelecká vízia stretáva s hranicami spoločenskej únosnosti. Cannes, Benátky či Toronto nie sú len prehliadkami rób, ale arénami, v ktorých sa režiséri pokúšajú šokovať publikum surovým realizmom.

Keď však plátno ovládnu výjavy, na ktoré psychika nie je pripravená, červený koberec sa mení na dejisko masového šialenstva. V dejinách filmu máme aj takéto kontroverzné filmové premiéry.

História kinematografie si pamätá diela, ktoré namiesto potlesku zožali pľuvance, vyhrážky či doživotné zákazy v mnohých krajinách. Od režisérov využívajúcich zvuk ako zbraň až po snímky premieňajúce intímne akty ako nástroj politického vzdoru – tieto filmy sa nezapísali do dejín len svojou kvalitou, ale najmä škandálmi.

Veľká žranica (La Grande Bouffe, 1973) – Cannes

Satira Marca Ferreriho o štyroch úspešných mužoch, ktorí sa uzavrú vo vidieckej vile s cieľom doslova sa ujesť k smrti, zasiahla vtedajšiu smotánku na najcitlivejšom mieste. Film nekritizoval len konzum, ale robil to spôsobom, ktorý bol pre vtedajšiu estetiku neprijateľný – cez hory jedla, exkrementy a grotesknú telesnosť.

Atmosféra počas premiéry v Cannes bola priam nepriateľská. Sála sa zaplnila pískaním už v polovici filmu, a keď sa rozsvietili svetlá, delegácia tvorcov čelila verbálnym útokom. Diváci kričali, že ide o urážku francúzskej kultúry a gastronómie, pričom mnohí znechutene odvracali zrak od plátna.

Škandál nabral medzinárodné rozmery, keď predsedníčka poroty Ingrid Bergman verejne vyhlásila, že ide o „najvulgárnejší film v histórii festivalu“. Ferreri sa však nenechal zastrašiť a pri odchode z pódia posielal protestujúcemu davu vzdušné bozky. Tento akt vzdoru len prilial olej do ohňa a z filmu urobil okamžitý objekt nenávisti aj obdivu.

Napriek prvotnému odporu dnes kritika vníma Veľkú žranicu ako geniálne prorocké dielo. Film predpovedal úpadok západnej civilizácie skrz bezduchú spotrebu. To, čo bolo v roku 1973 považované za fekálny humor a obscénnosť, je dnes interpretované ako hlboká existenciálna dráma o prázdnote moderného života.

Antikrist (Antichrist, 2009) – Cannes

Lars von Trier sa dá sám pokladať za fenomén. Tento režisér prišiel do Cannes v čase svojej hlbokej depresie a výsledkom bol vizuálne úchvatný, no brutálny film o strate dieťaťa a následnom šialenstve v lone prírody.

Zábery požierajúcej sa líšky a kameňa padajúceho na mužský pohlavný úd sa divákom navždy zaryli do hlavy. Snímka rozdelila publikum na dva nezmieriteľné tábory – jedni ho považovali za majstrovské dielo psychologického hororu, druhí za čistú mizogýniu.

Škandál vyvolali najmä scény explicitného zmrzačenia genitálií, ktoré boli nakrútené s takou chladnou precíznosťou, že v sále nastala hromadná nevoľnosť. Počas premietania bolo počuť výkriky „nie!“, ľudia si zakrývali oči a najmenej štyria diváci stratili vedomie. Novinárska projekcia skončila hlasným bučaním, aké festival roky nezažil.

Lars von Trier a jeho nemiestny žartík s istým nemeckým kancelárom

V Cannes v roku 2011 počas tlačovej konferencie k filmu Melancholia otriasol Trier svetom nečakaným výrokom. V snahe o provokatívny humor po otázke na svoje nemecké korene začal pred šokovanými novinármi a svojimi hercami rozvíjať bizarný monológ o tom, že chápe istého nemenovaného nemeckého kancelára a nepodareného rakúskeho maliara, hoci vie, že urobil zlé veci, a vtipkoval, že je v podstate n*cista.

Napriek tomu, že sa vzápätí snažil svoje slová zjemniť, vedenie festivalu zareagovalo nekompromisne – prvýkrát v histórii vyhlásilo režiséra za personu non grata (nežiaducu osobu) a musel okamžite opustiť podujatie. Hoci film v súťaži zostal a Kirsten Dunst získala cenu za najlepší ženský herecký výkon, von Trier mal dvere do Cannes zatvorené na dlhých sedem rokov.

Antichrist dopadol trošku inak

Reakcia režiséra na následnej tlačovej konferencii len potvrdila jeho povesť „enfant terrible“. Keď bol vyzvaný, aby vysvetlil význam násilia vo filme, von Trier vyhlásil, že je najlepším režisérom na svete a nikoho sa nemusí pýtať na povolenie tvoriť. Ekumenická porota následne udelila filmu „anti-cenu“, čo je v histórii Cannes unikát.