Stačilo byť ženou, ktorá vedela viac než ostatní – a hneď si mohla skončiť na hranici. Čarodejnice, tie večné hrdinky aj obete histórie, sprevádzajú ľudstvo už tisíce rokov. Z liečiteliek a múdrych žien sa stali symboly hriechu, neskôr terč náboženského strachu a napokon – ikony slobody. V stredoveku ich mučili, v renesancii démonizovali a dnes? Dnes vládnu sociálnym sieťam, literatúre aj móde.
Stačí sa opýtať ktoréhokoľvek dieťaťa, ako vyzerá čarodejnica, a odpoveď bude takmer istá: stará žena so špicatým nosom, klobúkom, metlou a kotlíkom plným podivnej zelenej brečky, píše BBC. No málokto sa zamyslí, odkiaľ sa tento obraz vlastne vzal. V skutočnosti ide o výtvor, ktorý sa formoval stáročia – z mýtov, poverčivosti, náboženského strachu aj umeleckých predstáv. A čo je na tom najzaujímavejšie – za týmto archetypom sa skrýva hlbší príbeh o tom, ako sa svet bál silných, nezávislých žien.
Kňažky, liečiteľky, veštice
Prvé „čarodejnice“ neboli o metlách ani o elixíroch. V staroveku to boli kňažky, liečiteľky, veštice – ženy, ktoré rozumeli bylinkám, hviezdam a ľudskej psychike. Biblia spomína „Veštkyňu z Endoru“, ku ktorej sa kráľ Saul obrátil, keď chcel hovoriť s duchmi. V starogréckych mýtoch nájdeme Circe a Medeu, mocné ženy, ktoré vedeli premieňať ľudí na zvieratá, ovládali mágiu, no aj mužov. Tieto postavy boli fascinujúce aj desivé – presne tá kombinácia, ktorá sa neskôr zhmotnila v predstave čarodejnice.
V stredoveku sa však čarodejníctvo začalo spájať s niečím oveľa temnejším. Keď cirkev hľadala vinníkov vojen, hladu a chorôb, prst sa často obrátil na ženy – najmä tie, ktoré boli iné. Boli priveľmi múdre, priveľmi staré, priveľmi samostatné. Inými slovami, príliš nepohodlné.
S príchodom renesancie dostala čarodejnica aj svoju ikonickú vizuálnu podobu. Umelec Albrecht Dürer vytvoril sériu diel, v ktorých zobrazil dve tváre mágie: krásnu, zvodnú ženu, ktorá využíva svoje čaro, a jej opak – starú, zhrbenú bytosť jazdiacu na kozlovi, symbole diabla. Z tejto dichotómie vznikol archetyp, ktorý pretrval dodnes. Taliansky maliar Andrea Mantegna zasa prepojil čarodejnicu so symbolom závisti – vychudnutou ženou so zamotanými hadmi namiesto vlasov. Takto sa z múdrych žien stali démonky, z liečiteliek – ohyzdy, z nezávislosti – hriech.
Zároveň to bolo obdobie, keď sa zrodil fenomén strachu masového rozsahu – lovy na čarodejnice. Od polovice 16. storočia sa Európou prehnala vlna paranoje, ktorá pripravila o život tisíce ľudí, väčšinou žien. Pamflety a rytiny zobrazovali bosorky, ako sa zúčastňujú diabolských sabatov, lietajú na metlách a paktujú s démonmi. Tlačiarenský lis, vtedy ešte nový vynález, šíril tieto predstavy rýchlejšie než oheň.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
