Kruté zaobchádzanie a obviňovanie nevinných žien
Jedným z najkrvavejších epicentier honov bolo Škótsko. V roku 1589 sa kráľ Jakub VI. vracal so svojou manželkou Annou Dánskou do Škótska, keď loď zastihla silná búrka. A hoci to pre Severné more nebolo nič výnimočné, kráľ si bol istý, že za tým stoja sily temnoty. Z búrky sa tak stal signál pre masové vyšetrovania – a následne aj berwické procesy, pri ktorých stovky ľudí priznali (často po mučení) svoje údajné spojenectvo s diablom.
Od 16. do 18. storočia bolo v Škótsku obvinených viac než 4 000 ľudí, mnohí skončili na popravisku. Používali sa brutálne metódy – od tzv. skrutiek na d*venie prstov cez železné topánky na lámanie nôh až po kovový prístroj, ktorý znemožňoval hovoriť. Tieto rituály mali málo spoločného so spravodlivosťou, no veľa s túžbou po moci a kontrole.
Ako vysvetľuje historička Judith Langlands-Scott, obvinené ženy boli zvyčajne chudobné, staré, choré alebo inak „nepraktické“ pre spoločnosť. Boli ľahkou obeťou systému, ktorý sa potreboval niekoho zbaviť. Na scéne sa objavili aj samozvaní odborníci, ktorí tvrdili, že vedia odhaliť „diabolské znamenia“. Jeden z najznámejších, John Kincaid, dokonca presviedčal obce, že je schopný rozpoznať „znak zmluvy s diablom“ len pohľadom. Obvinené si museli pred mužským davom vyzliecť šaty, boli ponižované, holené, pichané ihlami – všetko v mene pravdy.
V Írsku a Walese boli procesy zriedkavé – tam ľudia verili skôr vo víly, nie v diabla. No v Škótsku bol diabol doslova reálny nepriateľ. A práve táto viera v zlo, ktoré sa musí vypáliť z koreňa, spôsobila, že stovky nevinných žien zomreli v mene „očisty“. Dnes sa história snaží týmto obetiam vrátiť dôstojnosť. Škótsko dokonca vytvorilo nový oficiálny tartan – tradičný károvaný vzor, ktorý sa bude používať na kiltoch a odevoch ako pocta obetiam čarodejníckych procesov.
Dnes čarodejnice ovládajú sociálne siete i módu
Zaujímavé je, že zatiaľ čo kedysi sa čarodejnice upaľovali, dnes sú populárnejšie než kedykoľvek predtým. Internet žije fenoménom WitchTok, móda WitchCore ovládla sociálne siete a „witch romance“ sa stala obľúbenou podkategóriou fantasy literatúry. Čarodejnice už nie sú strašidlami, ale symbolmi sebalásky, spirituality a ženského zmocnenia. Ich sila dnes spočíva v poznaní, v schopnosti načúvať prírode a intuícii – nie v tom, že by varili elixíry na diabolských sabatoch.
Dnešné moderné ženy – vedkyne, umelkyne, liečiteľky – by boli kedysi považované za čarodejnice. Nie preto, že by ovládali mágiu, ale preto, že sa neboja hľadať odpovede tam, kde sa iní boja pýtať.
História pozná množstvo takýchto „čarodejníc“. Napríklad Enheduanna, prvá zaznamenaná autorka sveta, ktorá písala hymny bohyne Inanny ešte v 23. storočí pred Kristom. Alebo Circe, ktorá sa v Homérovej Odysei stala symbolom ženského intelektu a nebezpečnej príťažlivosti. V novoveku zasa Marie Laveau, legendárna voodoo kráľovná New Orleansu, či švédska maliarka Hilma af Klint, ktorá maľovala „pod vedením duchov“ a predbehla celú éru abstraktného umenia.
Niektoré z nich boli démonizované, iné oslavované. Ale všetky mali spoločné jedno – vedeli, že poznanie je moc. A tá, žiaľ, v dejinách vždy vyvolávala strach. Ak sa dnes pozrieme na históriu čarodejníctva, nevidíme len rozprávky o kotlíkoch a metlách. Vidíme príbeh ľudstva – ako sa bojí toho, čomu nerozumie. Ako trestá ženy za múdrosť, ktorá presahuje dobové normy. A zároveň ako si tie isté ženy berú späť svoj hlas – v umení, vo vede, v duchovne aj v každodennom živote.
Čarodejnica už dávno nie je postava z nočných môr. Je to archetyp, ktorý prežil tisíce rokov a stále sa mení – z démonky na liečiteľku, z vyvrheľa na symbol sily. A možno práve preto, keď dnes niekto povie „čarodejnica“, nepredstavíme si zlo, ale slobodu. Slobodu byť sama sebou, aj keď sa to svetu nepáči.
