Japchae sa priam leskli ako plešivá hlava – a presne tak to má byť
Po chuťovej stránke môžem skonštatovať jediné. Ak sa Doshirak snažil priniesť kúsok Kórey priamo do Bratislavy, podarilo sa mu to. Na sto percent.
Sklenené rezance sa na pohľad leskli ako plešivá hlava, no nemýľme si pojmy s dojmami – ide o kompliment. Japchae sa totiž majú topiť v sezamovom oleji, ktoré mení zdanlivo jednoduchú kombináciu rezancov a zeleniny na vrcholný gastronomický zážitok.
Jednu drobnú výhradu ale predsa len mám. V našom doshiraku mi pri japchae chýbalo viac zeleniny. Ak si ich objednáš ako samostatné jedlo, zeleninové prílohy dostaneš separátne pri servírovaní. V obedári však zelenina do veľkej miery absentovala. Chuťovo im napriek tomu nemám čo vytknúť.
Bibimbap, pri ktorom by spokojne prikývla aj kórejská ahjumma
Bibimbap bol za mňa čistá dokonalosť. Môj tradičný problém s týmto jedlom spočíva v omáčke. V Kórei k nemu bežne servírujú gochujang, teda čili pastu, ktorú môj jazyk aj po tých rokoch stále vyhodnocuje ako stav najvyššieho nebezpečenstva. Okrem toho, že mám po ňom ústa v jednom ohni, mi navyše pripadá aj značne horký.
Doshirak však ponúka aj menej pikantnú alternatívu, a čo je dôležité, jedlu vôbec neubrala na chuti. Ryža mala perfektnú konzistenciu a jednotlivé zeleninové prílohy dochutili presne tak, ako si ich pamätám. Jeden by si myslel, že kuchárom pri varení dýchala na krk ahjumma (pozn. red.: kórejské označenie pre staršiu ženu medzi 40 až 60 rokov) – pripravená poslať ich na JIS-ku jedným šmahnutím paličiek.
Kimchi, pri ktorom mi skoro vybehla slzička
Absolútnou hviezdou celého doshiraku sa pre mňa napokon nestali rezance ani ryža. Vyhralo domáce kimchi. A s poriadnym náskokom.
S kimchi a rôznymi pokusmi o jeho napodobnenie som sa po návrate z Kórey stretla v mnohých európskych krajinách. Výsledky bývajú všelijaké. Veľmi často mi prekáža najmä to, že výraznú chuť a štipľavosť výrobcovia či podniky postavia na zázvore. Zázvor síce patrí aj do tradičných receptov, no v autentickom kimchi by podľa mňa nemal hrať prvé husle. Ako ortodoxný odporca zázvoru v akejkoľvek forme som preto bola nadšená, že Doshirak moje presvedčenie chápe a podporuje.
Ich kimchi malo presne tú chuť, ktorú som hľadala. Nebolo to „európske kimchi inšpirované Kóreou“. Chutilo ako kimchi, ktoré by som bez mihnutia oka očakávala na stole v Soule. Či už počítam balené produkty zo supermarketov alebo domáce verzie z rôznych podnikov, toto bolo jednoznačne najautentickejšie kimchi, aké som zatiaľ v Európe ochutnala. Až mi skoro slzička vybehla.
Polhodina v rade, ktorú by som si pokojne zopakovala
Na záver musím vyzdvihnúť ešte jednu vec, ktorá dokáže podnik zachrániť alebo úplne pochovať. Personál. Počas našej návštevy mali plné ruky práce a chvíľami doslova nevedeli, kde im hlava stojí. Napriek tomu boli veľmi milí, ochotní a nestrácali trpezlivosť.
Keď niekto nepoznal jednotlivé jedlá či prílohy, vždy mu vysvetlili, čo je čo. Pri kuchyni, ktorá môže byť pre časť Slovákov stále pomerne neznáma, ide o veľmi príjemný detail. Z Doshiraku som teda odchádzala sýta, spokojná a trochu pohltená nostalgiou. Po dlhom hľadaní som v Bratislave konečne našla miesto, ktoré mi kórejskú kuchyňu nepripomína iba názvami jedál. Pripomína mi ju chuťou.
