Doteraz sa predpokladalo, že ľadové kráľovstvo obklopujúce južný pól je pre žraloky nepreniknuteľnou zónou. Dlhoročné vedecké pravidlo o ich neprítomnosti v týchto extrémnych podmienkach však definitívne padlo.
Ako informoval web Global News, tímu z výskumného centra Minderoo-UWA Deep-Sea Research Centre sa podarilo na kameru zachytiť majestátneho predátora, čím prepísali učebnice morskej biológie a otvorili fascinujúcu kapitolu o schopnostiach adaptácie v najmenej preskúmaných častiach planéty.
Hlavným aktérom unikátneho videozáznamu je žralok antarktický (Somniosus antarcticus), ktorého dĺžku vedci odhadujú na úctyhodné tri až štyri metre. Zábery vznikli počas januárovej expedície pri Južných Shetlandoch, neďaleko Antarktického polostrova. Tento objav je podľa riaditeľa centra Alana Jamiesona zásadný, pretože žraloky boli v tejto oblasti doteraz považované za neexistujúce kvôli v*ažedne nízkym teplotám.
Žralok v ľadovej vode ako historický moment
Kamerový systém zachytil žraloka v hĺbke 490 metrov, kde podmienky pripomínajú mrazničku. Teplota vody sa tu pohybovala na úrovni len 1,27 stupňa Celzia, čo je tesne nad bodom mrazu. Spolu so žralokom sa na dne objavila aj raja, no jej prítomnosť vedcov neprekvapila, keďže o výskyte tohto druhu v južných šírkach už existovali predchádzajúce dôkazy.
Otázkou zostáva, či za týmto nečakaným objavom stojí klimatická kríza. Biológ Peter Kyne z Univerzity Charlesa Darwina pripúšťa, že globálne otepľovanie oceánov môže dravcov lákať do predtým nedostupných vôd južnej pologule. Zdôrazňuje však, že kvôli odľahlosti Antarktídy máme o dlhodobých zmenách v miestnych ekosystémoch stále len veľmi obmedzené množstvo dát.
Alan Jamieson ponúka aj alternatívne vysvetlenie. Žraloky antarktické v týchto vodách možno žijú odjakživa, len sú extrémne vzácne a pohybujú sa veľmi pomaly. Vzhľadom na obrovskú rozlohu Južného oceánu a náročnosť výskumu v hlbokomorskom prostredí je vysoko pravdepodobné, že sa týmto tvorom darilo úspešne unikať pozornosti človeka po celé stáročia.
Špecifické mikroklímy sú kľúčom
Kľúč k ich prežitiu v takýchto podmienkach spočíva v unikátnom vrstvení oceánu. Žralok sa držal v hĺbke približne pol kilometra práve preto, že táto konkrétna vrstva vody bola paradoxne najteplejšia. Hustejšia slaná voda naspodku a roztopená sladká voda na povrchu vytvárajú bariéry, ktoré bránia premiešavaniu, čím vznikajú špecifické mikroklímy vhodné pre život týchto gigantov.
V hĺbkach okolo 1000 metrov sa títo predátori pravdepodobne správajú ako „čističi“ oceánskeho dna. Vedci očakávajú, že sa živia mršinami veľrýb, kalamármi a inými morskými živočíchmi, ktoré po uhynutí klesajú do hlbín. Tento energeticky úsporný spôsob obživy im umožňuje prosperovať aj v prostredí, kde by iné druhy kvôli nedostatku potravy neprežili.
Najväčšou prekážkou v kompletnom zmapovaní ich života zostáva čas. Väčšina kamier v antarktických vodách funguje len počas krátkeho leta od decembra do februára. Podľa Jamiesona zostáva celých 75 percent roka pod hladinou bez akéhokoľvek dozoru. „Práve preto občas narazíme na takéto prekvapenia,“ uzatvára výskumník s tým, že oceán pred nami stále skrýva oveľa viac, než si dokážeme predstaviť.
