Farby sú jednou z prvých vecí, ktoré sa učíme pomenovávať a identifikovať. Ich potencia je vplyvnejšia, než si pripúšťame. Celý život je o farbách. Aj keď zavrieš oči, vidíš konkrétnu farbu (eigengrau). Okrem toho, že lahodia oku, môžu spôsobiť hlad, halucinácie alebo zvýšiť pravdepodobnosť získania práce. Okrem faktu, že farby v skutočnosti neexistujú, sú len v našej hlave, posvietili sme si na fascinujúcu mágiu tohto svetelnému fenoménu.

Klamú naše zmysly

Existuje množstvo prvkov, ktoré ovplyvňujú to, ako sa cítime, keď sme vystavení určitému odtieňu. Jedným z dôležitých faktorov je osobná asociácia s farbou. Už Kurt Goldstein v 30. rokoch zistil, že ľudia automaticky predpokladajú, že červené predmety sú ťažšie, zatiaľ čo zelené ľahšie. Teda, ak nechceš vyzerať ťažkotonážne, hoď sa do zelenej.

62 až 90 % prvého dojmu tvoria farby

Pri prvom stretnutí gro impresií tvorí rozpoznávanie farieb. Ľudia dôsledne sa držiaci neutrálnej sivej, béžovej či čiernej vyvolávajú menej pozitívnych prvých dojmov. Majú menšiu šancu vytvárať priateľské putá. Presnejšie povedané, odieť sa do odtieňov červenej (ženy) alebo modrej (muži) na prvom rande vedie k silnejším zážitkom a k ďalšiemu (dobrovoľnému) stretnutiu.

Na druhej strane, na pracovnom pohovore skôr zaskóruješ v čiernej.

Ružoví chlapci, modrá patrila dievčatám

V článku z roku 1918 sa písalo o všeobecne akceptovanom pravidle, že ružová je pre chlapcov, modrá pre dievčatá. Dovtedy bola farba oblečenia batoliat neutrálna biela. Na začiatku minulého storočia sa ružová považovala za príliš drsnú pre dievča. Preto im pridelili nebíčkovú spájanú s oblohou a denným svetlom. Toho sa chopili obchodníci, začali masovo kategorizovať farby podľa pohlavia. Až v 40. rokoch sa výrobcovia rozhodli, že ružová bude lepšia pre dievčatá a modrá pre chlapcov.