Vydarené koncerty obľúbených hudobných hviezd patria k najkrajším životným zážitkom pre mnohých ľudí. Dobrý koncert nie je len o odrapotaní skladieb tak, ako znejú na nahrávkach. Návštevníci koncertov chcú zažiť šou, inú formu kontaktu s umelcom a užiť si zábavu s druhými ľuďmi, s ktorými zdieľajú vášeň.
Za posledných pár desaťročí sa v populárnej hudbe vytvorili rôzne zvyklosti a tradície, vďaka ktorým sa živé vystúpenia menia na nenahraditeľnú udalosť. Aká je história prvkov, ktoré dnes už nezmazateľne patria ku koncertnej kultúre?
Mnohé z týchto fenoménov nemajú jednoznačného tvorcu, alebo je ich pôvod sporný. Pri niektorých však môžeme nájsť nejakú kľúčovú osobu, ktorá má najväčší podiel na ich popularizácii. Zároveň platí, že viaceré opisované fenomény sa vyskytujú aj mimo žánrov, kde pôvodne vznikli.
Stage diving a crowdsurfing
Stage diving označuje skok vystupujúceho z pódia medzi ľudí. Crowdsurfing je, keď dav nad svojimi hlavami nesie umelca, ktorý sa presúva zo strany na stranu, akoby ho unášali vlny. Hoci nebol prvý, kto tieto kúsky predviedol, „krstný otec punku“ Iggy Pop je považovaný za toho, kto ich dostal do širokého povedomia (na budúci rok bude na Pohode!).
Ďalším z priekopníkov skákania do davu fanúšikov bol Peter Gabriel. Odvážny experimentátor sa na vlastnej koži presvedčil, že stage diving je riziková aktivita. Pri nevydarenom skoku na koncerte v roku 1971 si nepekne zlomil členok. Pri stage divingu a crowdsurfingu je veľmi dôležitá komunikácia a správny odhad fyzickej kondície publika. Ľudia v dave väčšinou ocenia, ak ich hudobník nechtiac nekopne do hlavy.
Crowdsurfing sa najviac spája s punkom (vie každý, kto zažil poriadnu undergroundovú šou), obľúbili si ho však umelci naprieč všetkými žánrami. Z mainstreamovo známych mien si ho v súčasnosti nesmierne užíva napríklad pôvabná Američanka St. Vincent.
Diabolské rohy
Gesto „diabolské rohy“ je asi najznámejší metalový symbol. Keď sa metalista baví na koncerte, spraví diabolské rohy. Keď ho poprosíš, nech ti zapózuje, spraví diabolské rohy. Je to gesto natoľko rozšírené, že sa dočkalo aj vlastného emoji. Dnes si ani nevieme predstaviť, že by niekedy nebolo súčasťou metalovej scény.
Gesto spopularizoval americký spevák Ronny James Dio po tom, ako sa v roku 1979 stal členom Black Sabbath. Chcel jednoducho prísť s nejakým symbolom, ktorý bude spájať fanúšikov skupiny. „Peace sign“, ktorý robil jeho predchodca Ozzy Osbourne a iní umelci, sa mu nepozdával a chcel niečo originálnejšie. Diabolské rohy sa uchytili prekvapivo dobre a už o pár rokov ich prijala za svoje celá metalová scéna.
Dio sám priznal, že zrejme nebude prvým, kto s niečím takýmto prišiel. Na fotografii z roku 1969 robí diabolské rohy dokonca aj jeho neskorší spoluhráč Geezer Butler. Dio tiež vysvetlil, že gesto nijako nesúvisí s uctievaním diabla, ale je to malocchio – kúzelné gesto, ktoré robila jeho babička na ochranu pred zlými silami.
Prídavok
Ktorá známa rocková kapela prišla s konceptom koncertných prídavkov? Nuž, musíme ísť troška hlbšie do histórie, pretože prídavky sa hrávali už v operách 18. storočia. V populárnej hudbe sa ujali v 60. rokoch 20. storočia a stali sa štandardom pre rockové a popové koncerty. Každý správny fanúšik vie, že keď kapela opustí pódium po prvýkrát, koncert sa ešte nemusí končiť!
Zvyčajne to vyzerá tak, že po odohratí základného setu sa kapela rozlúči, kým publikum neprestajne tlieska, kričí a hvízda. Po chvíľke sa vystupujúci vrátia a odohrajú, povedzme, dve-tri piesne, medzi ktorými nájdeme aj ich najväčšie hity. Prídavky má väčšina kapiel vopred pripravené v setliste, niekedy však ide o spontánne rozhodnutie, ktoré je reakciou na skvelú atmosféru v publiku.
Medzi skupiny, ktoré sú známe poriadne výživnými prídavkami, patria britské legendy The Cure. Napríklad počas koncertu v Prahe v roku 1990 (ktorý patril k prvým koncertom veľkých zahraničných hviezd po páde komunizmu v Československu) odohrali set 18 piesní, po ktorom nasledovali tri prídavky celkovo obsahujúce ešte ďalších 12 songov. Ak sa niekto zbalil po odohratí základného setu, prišiel o veľa. Podobne to na koncertoch The Cure funguje aj dnes – v tomto videu má prídavok 28 minút.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
