8. Sedeli sme vedľa seba na strednej. Rýchlo sme sa skamarátili a všetko išlo ako po masle, až kým som ju jedného dňa nepozval do kina. Rozpačito sa na mňa pozrela a povedala: „Počuj, nechcem, aby sa ti ostatní smiali, že som ťa poslala do hája, tak im skrátka povedz, že sme zistili, že sme príbuzní, okej?“ Potom nastalo trápne ticho.
9. Na ceste do bufetu som začul, že sa o mne spolužiačky rozprávajú. Jedna sa opýtala druhej, či sa jej páčim, a tá znechutene odvetila: „Čo ti šibe? Je mi z neho na vracanie.“ Odvtedy uplynulo už 50 rokov, no stále si to pamätám, akoby sa to stalo včera.
10. Prijala moje pozvanie do kina, no hneď nato utekala k svojmu bývalému a začala ho prosíkať, nech sa k nej vráti. „Ak sa ku mne nevrátiš, tak fakt budem musieť ísť von s tamtým tragédom!“ vyhlásila priam až zúfalo. Následne roztrúbila po celej škole, že som ju zavolal na rande, vďaka čomu som bol ďalšie dva týždne terčom posmechu. Milá baba, fakt.
11. Pozval som ju na rande a ona ma pohladila po pleci a predniesla: „Oooo, to je rozkošné.“ Kopanec do brucha by ma zabolel menej.
12. Na strednej som bol súčasťou bežeckého tímu. Raz si ku mne v autobuse cestou na súťaž prisadla spolužiačka, začala do radu menovať všetky baby z nášho ročníka aj tých vyšších a nútila ma vybrať si, ktorá sa mi páči. Nebrala nie ako odpoveď, hoci som jej opakovane povedal, že sa mi nikto zo školy nepáči a ani nad svojimi spolužiačkami v tomto smere nepremýšľam.
Nakoniec, aby mi dala pokoj, som spomenul jedno dievča z nášho tímu. Povedal som len toľko, že ma neotravuje – vlastne preto, že prakticky nerozprávala. Okamžite za ňou bežala a natárala jej, že som do nej. Keďže som sedel asi tak dva metre od nich, v priamom prenose som sledoval, ako sa jej tvár zvraštila do znechutenej grimasy. „Fuj, to nemyslíš vážne!“ vykríkla. Moje srdce sa doteraz úplne nezotavilo.
13. Jedného dňa som sa jej priznal, že by som chcel, aby sme boli viac ako len kamaráti. Zvraštila tvár a skonštatovala: „Veď my nie sme ani len tí kamaráti, nieto ešte niečo viac.“ Dodnes to považujem za jeden z najviac ponižujúcich momentov v mojom živote. Trvalo mi roky, kým som po tomto incidente nabral odvahu znovu niekoho osloviť.
14. Spýtal som sa spolužiačky, do ktorej som bol platonický zaľúbený hádam celú strednú školu, či by so mnou išla na maturitný ples. „Radšej by som celý večer presedela doma a štrikovala,“ odsekla mi chladne.
