Oči si na sebe všímame skôr, než si stihneme zapamätať meno. Hľadáme v nich náladu, únavu aj odpoveď na otázku, ktorú sme ešte nevyslovili. Strata oka preto môže zasiahnuť oveľa viac než len spôsob, akým človek vidí. Mení aj chvíle, keď sa pozrie do zrkadla alebo stretne pohľad niekoho cudzieho.
Za takouto stratou môže byť úraz či ochorenie. Popri liečbe potom prichádza každodenný život: návrat medzi ľudí, do práce, na rodinné fotografie. Niekto sa s novým vzhľadom vyrovnáva postupne, iný nechce, aby mu okolie venovalo zvláštnu pozornosť. Každý pritom potrebuje čas a priestor nájsť si vlastný spôsob, ako ísť ďalej.
Očná protéza človeku zrak nevráti. Môže mu však pomôcť cítiť sa istejšie s vlastnou tvárou. Za predmetom, ktorý na prvý pohľad vyzerá nenápadne, sa skrýva práca s drobnými detailmi: tvarom, farbou dúhovky či jemnými žilkami, vďaka ktorým protéza pripomína skutočné oko.
Jedným z ľudí, ktorí túto prácu robia, je Košičan Juraj Kalapoš. Vyrába očné protézy pre ľudí, ktorí prišli o oko, a jeho remeslo spája presnosť s citlivým prístupom k človeku. V tomto rozhovore sme sa s ním porozprávali aj o tom, ako protéza vzniká a čo všetko sa za ňou skrýva, ale aj o kurióznych objednávkach a prípadoch.
Ako ste sa dostali k výrobe očných protéz? Kde sa človek naučí takému nezvyčajnému remeslu?
Škola na to neexistuje. Naučil som sa to od mamy, ktorá sa výrobe očných protéz venovala viac ako tridsať rokov. Po nej som túto prácu prevzal. Je to niečo, čo sa človek učí priamo od niekoho, kto to už vie robiť.
Spomínali ste, že na Slovensku ste len dvaja výrobcovia.
Áno. V Bratislave pôsobí jedna výrobkyňa a ja pracujem v Košiciach. Sme teda dvaja.
Čo si ľudia pod pojmom očná protéza často predstavujú nesprávne? Používa sa ešte označenie „sklenené oko“?
Tento názov vychádza z histórie očných protéz. Kedysi sa naozaj vyrábali zo skla a v Česku sa sklenené protézy vyrábajú dodnes. Vývoj však pokračoval a pri výrobe sa začali používať aj nové materiály, najmä akryláty. Akrylátové protézy sa dnes robia v Česku aj na Slovensku, u nás sa vyrábajú už len také.
Dostaň EMEFKA do svojich Google odporúčaní
Emefka, odkaz sa otvorí v novom okneNapriek tomu sa ešte občas stane, že niekto použije názov „sklenené oko“, aj keď hovorí o protéze, ktorá zo skla nie je. Je to pomenovanie, ktoré medzi ľuďmi zostalo z minulosti.
Ako vyzerá celý proces od prvého stretnutia s pacientom po hotovú protézu?
Všetko sa začína u očného lekára. Človek za ním príde s ochorením, poškodením oka alebo iným problémom. Ak mu už nemožno pomôcť inak a oko sa musí odstrániť, operácia aj následné sledovanie hojenia sú v rukách lekára. Ten sleduje, ako sa hojí očná jamka, a posúdi, kedy je pripravená na vloženie protézy.
Až potom sa pacient dostáva ku mne. V praxi to máme približne rozdelené tak, že časť ľudí chodí do Bratislavy a časť do Košíc, často podľa toho, čo majú bližšie. Nie je to však pevné pravidlo. Každý si môže vybrať, ku komu pôjde.
Koľko času potrebujete na výrobu jednej protézy?
Štandardne je to jeden pracovný deň. Keď klient ráno príde, najprv si pozriem jeho stav a urobím si akési úvodné posúdenie. Potom začnem s výrobou. Ak ide všetko tak, ako má, trvá to približne šesť až osem hodín.
Presný čas závisí od typu protézy a od toho, aká náročná je jej výroba. Keď to však mám povedať jednoducho, človek by mal počítať približne s jedným dňom.
Ako dokážete napodobniť presný odtieň dúhovky, drobné cievky a ďalšie detaily?
Je to ručná práca. Používam štetec a farby. Klient sedí v kresle predo mnou a ja sa pozerám na jeho druhé, zdravé oko. Podľa neho sa snažím čo najpresnejšie namaľovať farbu dúhovky na protéze.
Rovnako sa prispôsobujú aj drobné cievky. Niekto ich má viditeľných viac, iný menej. Napríklad deti majú často oči takmer čisto biele a výrazných cievok tam veľa nevidno. Neexistuje teda jedna podoba, ktorú by som robil všetkým. Rozhodujúce je vždy to konkrétne druhé oko.
Do akej miery sa protéza pohybuje spolu so zdravým okom? Všimne si bežný človek, že ju niekto nosí?
Ak je stav očnej jamky vhodný a protéza sa podarí dobre vytvarovať aj farebne prispôsobiť, človek, ktorý pacienta nepozná, si ju väčšinou nevšimne. Stávajú sa mi aj kuriózne situácie. Klienti, ktorí nosia protézu celé roky, mi rozprávali, že išli na očné vyšetrenie a lekár si ju spočiatku neuvedomil. Začal im merať dioptrie aj na strane s protézou, až ho pacient upozornil, že tam má umelé oko.
Pohyblivosť však nie je úplne rovnaká ako pri zdravom oku. Zdravým okom pohybujú okohybné svaly, ktoré sú k nemu prirastené. K protéze nie sú pripojené rovnakým spôsobom. Určitý pohyb tam je, ale býva menší.
Ľudia sa tomu niekedy prispôsobia aj sami. Keď sa chcú pozrieť doprava alebo doľava, otočia viac celú hlavu, namiesto toho, aby pohli iba očami. Aj preto si okolie rozdiel často nevšimne.
Aký bol najnezvyčajnejší prípad, s ktorým ste sa stretli?
Pamätám si drevorubača, ktorý chodieval do lesa zvážať drevo s koňom. Hovoril o ňom, že je veľmi pracovitý a pokojný. Raz sa však kôň z ničoho nič ohnal hlavou a uhryzol ho do oka. O oko prišiel. Pre mňa to bol jeden z najneobvyklejších príbehov, s akými som sa stretol.
Príčin, pre ktoré ľudia potrebujú protézu, je však veľa. Vo veľkej miere ide o ochorenia a úrazy. Stane sa napríklad aj to, že človeka zasiahne letiaca zátka zo šampanského. Alebo sa zrania deti pri hre – jedno druhému nešťastne zasiahne oko nejakým predmetom.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
