Učupená v Himalájach medzi Indiou a Čínou sa rozprestiera krajinka ako žiadna iná. Bhután, dlhým tvarom Bhutánske kráľovstvo, sa vymyká štandardom po všetkých stránkach. Tretina celkovej populácie krajiny má 14 rokov a priemerný vek obyvateľstva je 22.
Títo ľudia nefajčia, nejazdia autami a pravdepodobne ani len netušia, čo je to Instagram. A predsa sú šťastní. Možno preto, že sa okolo tejto abstraktnej emócie točí celá ich ideológia.
1. Ekológia je na prvom mieste
Obyvatelia Bhutánu nežijú na úkor prírody, ale v súlade s ňou. Práve preto je táto krajina jedinou na svete, ktorá absorbuje viac oxidu uhličitého ako vyprodukuje. Vyše 65 percent krajiny pokrývajú hory, po ktorých sa v záujme ich ochrany nesmie loziť, a lesy, plné ohrozených živočíšnych druhov. Ich usmrtenie sa trestá smrťou, no tento zákon je celkom zbytočný. Tamojším obyvateľom by ani nenapadlo ohroziť zviera za účelom vlastného profitu.
Igelitové tašky sú na území krajiny zakázané už od roku 1999. To je dávno predtým, ako podobné kroky začali zvažovať ostatné ekologicky zmýšľajúce krajiny. Nanešťastie sa tento zákaz neuchytil tak, ako krajina plánovala. Ďalšie pokusy o elimináciu igelitiek prišli v roku 2005 a 2009, bohužiaľ ani tie neboli na sto percent úspešné. Bhután však boj s týmito taškami nevzdáva a opakovane sa snaží uviesť zákon do praxe.
Ďalším opatrením je zákaz používania aj dovozu chemických hnojív. Všetko, čo vyrastie na území krajiny, je teda čisté, organické a zdravotne nezávadné. Ak vás toto všetko neutvrdilo v tom, že je Bhután najekologickejšou krajinou na svete, tak sa o to nepochybne postará ich svetový rekord z roku 2015.
Vtedy sa tamojším obyvateľom podarilo len počas jednej jedinej hodiny vysadiť takmer 50-tisíc stromov. Niečo podobné sa zopakovalo o rok neskôr pri príležitosti narodenia bhutánskeho princa. Viac ako desať tisíc dobrovoľníkov na jeho počesť vysadilo vyše 108-tisíc malých stromčekov.
2. Zdravotná starostlivosť zdarma
Bhutánu sa podarilo to, o čom mnohé iné krajiny môžu len snívať. Každý obyvateľ má nárok na poskytnutie štandardnej zdravotnej starostlivosti zdarma.
Na výber majú spomedzi lekárov, ktorí praktikujú tradičnú medicínu, aj moderných, a sami sa môžu rozhodnúť, ktorému sa zveria do rúk. Otázka financovania takéhoto druhu zdravotnej starostlivosti je však stále prítomná a nedá sa s určitosťou povedať, ako dlho vydrží.
3. Ministerstvo šťastia
Väčšina krajín od svojich občanov očakáva produktivitu. Chcú, aby pracovali, zarábali, nakupovali a svojou troškou prispeli k chodu celkovej ekonomiky. Pokiaľ odvádzate dane, je všetko v poriadku a na otázku, či ste naozaj šťastní, sa vás nikto nepýta. V Bhutáne na to idú trošku inak.
Ich filozofia sa netočí okolo hrubého domáceho produktu, ale okolo hrubého celonárodného šťastia. Bohatstvo krajiny sa neodvíja od toho, koľko toho obyvatelia vyprodukujú, spotrebujú a koľko predajú. Odvíja sa od toho, či sú šťastní, spokojní a zabezpečení. To je jedným z hlavných cieľov vlády a toto odvetvie spravuje Ministerstvo šťastia.
Vďaka tejto filozofii je Bhután krajinou s nulovým zločinom. Nie je naň dôvod, keď majú všetci všetkého dostatok, nikto netrpí hladom a nikto nie je bez domova. Táto politika sa totiž priamo dotýka aj problematiky bezdomovcom, ktorí v Butháne neexistujú. Ak niekto skončí na ulici, stačí, aby to oznámil kompetentným. Tí mu pridelia kúsok pôdy, na ktorom si môže postaviť dom a vypestovať jedlo.
4. Jedlo a čili
Bhutánčania milujú čili. Veľa čili. Koniec-koncov, ich národné jedlo je vlastne len kombinácia čili a syru. Počas jesenných príprav na tuhú zimu nie je žiadnym prekvapením nájsť strechy miestnych domov pokryté sušiacimi sa papričkami, od vrchu až po spodok. Obyvatelia nemajú strach skladovať svoje zásoby takto verejne, pretože vedia, že by ich nikto neukradol.
Ďalšou podstatnou zložkou ich potravy je ryža. Klasická ryža by v tomto podnebnom pásme nemala šancu vyrásť, preto ju nahradila ryža červená. Tá je o čosi tvrdšia a má trochu inú chuť, no princíp je rovnaký a stále je to ryža. Ryžová úroda sa zbiera na jeseň, opäť v rámci príprav na prichádzajúcu zimu, a vyžaduje si všetku pracovnú silu, ktorou krajina disponuje.
Zaujímavou tradíciou spojenou s jedlom je jeho odmietanie. V Bhutáne je slušné nezobrať si jedlo na prvýkrát. Najprv treba odmietnuť slovami „meshu meshu“ a zakryť si ústa rukou. Ponúknuť sa môžete až potom, čo sa celý proces zopakuje dva či tri razy.
5. Národný dress code
Bhután má celonárodný dress code, ktorý sa v niektorých končinách krajiny dodržiava prísnejšie ako v tých ostatných. Mužský mundúr sa nazýva gho a pozostáva z rúcha, ktoré siaha do úrovne kolien a látkového opaska. Oblečenie pre ženu sa nazýva kira.
Sú to šaty dlhé až po členky, na spodnej polovici opásané veľkým obdĺžnikom z tkanej látky. Ako indikátor spoločenského postavenia v Bhutáne môže slúžiť šál. Obyčajní ľudia nosia biele šály, mnísi a tí vyššie postavení zase žlté.
6. Zákaz fajčenia
V júni roku 2012 vyšiel v krajine zákon, ktorý zakazuje užívanie tabakových výrobkov na verejných priestranstvách v akejkoľvek forme. Zákaz sa taktiež vzťahuje na jeho výrobu a predaj. Obyvatelia Bhutánu si teda k poobednej kávičke cigaretu nedoprajú, zato holdujú inému nezdravému a mierne halucinogénnemu potešeniu – arekovému orechu.
Všetci to tam žujú ako žuvačku. Tých najväčších priaznivcov takýchto orechov poznať už zdiaľky podľa tmavých zubov (naozaj tmavých, pozri sa len na vlastné riziko na tomto obrázku) a pier zafarbených na oranžovo.
7. Ako to funguje na cestách
Bhutánčania si na autá veľmi nepotrpia, čomu jasne napovedá aj fakt, že sa ich tam na 800-tisíc obyvateľov nachádza len niečo okolo 80-tisíc. Títo ľudia holdujú vidieckemu spôsobu života, a teda preferujú iné spôsoby prepravy. Tejto skutočnosti sa podmaňuje aj stav ich cestných komunikácií.
Cesty v Bhutáne sú príšerné, neudržiavané a kľukaté. Semafory by ste tu hľadali márne, a to dokonca aj v hlavnom meste. Všetky dopravné značenia, s ktorými sa na tamojších cestách stretnete, sú maľované ručne.
8. Žiaden internet
Bhután sa dištancuje od okolitého sveta a od jeho moderných vymožeností tým dupľom. Preto nie je žiadnym prekvapením, že bola krajina tou poslednou na svete, do ktorej dorazila televízia a internet. Ten bol dokonca do roku 1999 úplne zakázaný a zákaz sa zrušil až v momente, keď vtedajší kráľ pochopil, že nemôže svojich obyvateľov izolovať navždy.
