Bertolucci o rok neskôr priznal, že sa cítil previnilo, no svoj čin obhajoval túžbou po „pravej emócii“. Tento moment v dejinách filmu ostáva mrazivou pripomienkou toho, ako ďaleko boli tvorcovia ochotní zájsť pre slávu a uznanie.
Oni sa tešili sláve, ona prepadla do tmy
Režisér Bernardo Bertolucci neskôr podľa webu BBC priznal, že detaily pred Mariou zamlčal zámerne: „Chcel som jej reakciu ako dievčaťa, nie ako herečky. Chcel som, aby reagovala ponížene.“ Kým Brando a Bertolucci zbierali oscarové nominácie a slávu, Maria sa po premiére prepadla do sveta psychických problémov, z ktorých sa spamätávala desiatky rokov.
Samotná herečka na tento osudný deň spomínala s hnevom a horkosťou. Hoci ju agentúra presvedčila, že prácu s legendárnym Brandom nemôže odmietnuť, na pľaci zažila skutočné pokorenie. „Cítila som sa ponížená a, úprimne, cítila som sa trochu znásilnená oboma, Marlonom aj Bertoluccim,“ uviedla v jednom z rozhovorov.
Po nakrútení scény ju Brando neutíšil ani sa neospravedlnil. Len jej stroho povedal: „Maria, neboj sa, je to len film.“ Ona však dodala, že hoci to, čo Marlon robil, nebolo skutočné, jej slzy boli pravé. Nespravodlivosť podčiarkoval aj obrovský rozdiel v ich postavení.
Brando za film zinkasoval milióny a vďaka podielu na zisku si upevnil status legendy. Maria dostala len približne 4 000 dolárov. Navyše, kým ona sa vo filme musela objaviť v plnej n*hote, kontroverzný Brando zostal po celý čas oblečený.
Saló alebo 120 dní Sodomy (1975)
Do filmového pekla ťa zavedie aj režisér Pier Paolo Pasolini so svojím filmom Saló alebo 120 dní Sodomy. O tejto snímke sme ti písali už dávnejšie, pretože patrí medzi filmy, ktoré pravdepodobne ukončili životy svojich režisérov. Film sa pýši scénami, ktoré testujú hranice ľudského žalúdka. Najviac však vyčnieva pasáž hostiny, kde sa mladé obete kŕmia ľudskými exkrementmi. Je to vizuálna facka, ktorá ti má ukázať absolútnu moc a degradáciu ľudskej bytosti v rukách tyranov.
Snímka sa pôvodne zamýšľala ako veľkolepá satira na niečo, čo nazýval konzumným f**izmom. Pasolini bol presvedčený, že moderný kapitalizmus a masový konzumný spôsob života sú v skutočnosti novou, oveľa nebezpečnejšou formou f**izmu než ten pôvodný politický. Týmto filmom sa pokúsil poukázať na to, ako sa takýto režim snaží doslova zneužívať obyčajných ľudí.
Cenzori po celom svete sa z tohto diela ocitli v totálnom šoku. Film sa v mnohých krajinách zakázal na celé desaťročia. Pasolini sa však bránil, že ide o hlbokú politickú alegóriu, čo mu nakoniec v liberálnejších kruhoch prešlo. Divák sa však v tomto prípade vystavuje takému stupňu hnusu, že mnohí film nedokážu dopozerať do konca.
Záhadná smrť, ktorú nikto nevidel
Pasolini sa premiéry svojho najkontroverznejšieho diela nedožil. Len pár týždňov pred uvedením filmu Saló do kín, 2. novembra 1975, sa jeho život skončil na okraji Ríma. Oficiálna verzia o náhodnej potýčke s mladým prostitútom sa však okamžite začala rúcať.
Mimoriadna surovosť útoku, nezrovnalosti vo výpovediach a Pasoliniho ostrá kritika vtedajších politických elít vyvolali podozrenia, že nešlo o nehodu, ale o vopred naplánovanú politickú vraždu, ktorej cieľom bolo umlčať nepohodlného umelca.
Mrazivú úlohu v celom prípade zohral aj samotný film. Počas produkcie totiž kriminálny gang ukradol niekoľko filmových kotúčov a žiadal výkupné. Pasolini odmietol zaplatiť a chýbajúce zábery nahradil alternatívnymi klapkami. Dodnes sa špekuluje, či práve snaha získať stratený materiál späť nevylákala režiséra do pasce, ktorá sa mu stala osudnou. Hoci pravda zostáva po polstoročí nejasná, sila filmu Saló a jeho desivý odkaz nestratili nič zo svojej krutosti.
Pasolini v tomto diele totiž nerekapituloval len minulosť a fašistické zverstvá. Slúžilo mu to ako varovanie pred nočnou morou neskorého kapitalizmu, v ktorom žijeme dnes. Áno, hodil by sa tu aj Srpski film, ale ten si necháme na inokedy.
