Ľudstvo nemá hranice, hlavne keď sa bavíme o jeho zneužívaní prírody. Naprieč vekmi sa človek ešte nestaral o záchranu prírody tak ako teraz. Nepremýšľal nad zvieratami ako premýšľajúcimi bytosťami, ale ako jedlom, prekážkou alebo magickým nástrojom, využiteľným v jeho prospech. V tomto článku sa pozrieme na 5 šialených lekárskych metód, pri ktorých človek používal aj zvieratá.
Samozrejme, nebolo to tak vždy a všade. Niektoré zvieratá si naprieč históriou užívali pozície, na aké sa nedostalo ani percento sedliackej populácie. Egyptské mačky sú toho jasným dôkazom. Iné zvieratá sa však po smrti stávali jedným veľkým zhlukom povier a legiend, ktoré z ich mŕtvol spravili pomýlené medicínske nástroje.
Trpíš reumou? Poseď si na 30 hodín vo veľrybe
Ak náhodou človeka z 19. storočia začali bolieť kĺby, jeho doktor sa mohol rozhodnúť, že mu predpíše revolučnú a najmodernejšiu lekársku praktiku, akú vtedy ľudia poznali. Išlo o relatívne experimentálnu, no zato inovatívne zaváňajúcu odpoveď na bolesť kĺbov. Nuž, ľahnite si do mŕtvej veľryby.
Táto praktika vznikla, podľa príbehu z roku 1896, po tom, ako sa istý džentlmen netradičných mravov a záujmov opito prechádzal po pláži, až dokým si nevšimol mŕtvolu veľryby. Zo žartu sa rozhodol, že do veľryby skočí, a jeho priatelia reagovali adekvátne zhrozene. Zápach a dusnota vychádzajúce z veľryby boli priveľké, a tak sa rozhodli, že svojho kamaráta počkajú, dokým z mŕtveho tvoria vylezie, než aby ho šli zachrániť.
Austrálsky džentlmen trpel reumou a niekoľko rokov ho bolelo celé telo, až do momentu, keď vyšiel z veľryby a všetky ťažkosti sa vyparili. Od toho bodu sa austrálske mestečko Eden stalo akýmsi ekvivalentom pre turecké kúpele, no namiesto kúpeľov sa používali mŕtve telá najväčších zvierat na zemi. Hovorilo sa, že ak človek vydržal 30 hodín posadený v roztvorenej veľrybe, jeho reuma zázračne zmizla.
Reumou trpiaci pacient bol opatrne znesený do mŕtvoly, po čom tam bol ponechaný napospas osudu. Rôzne výpary a klzké vnútornosti mohli veľmi ľahko spôsobiť, že liek sa stal horším prekliatím než samotná choroba.
Transfúzia zvieracej krvi
Transfúzia zvieracej krvi bola v 17. až 19. storočí bežnou praxou, ktorú vykonávalo mnoho lekárov a experimentátorov. Niektorí sa domnievali, že čerstvá zvieracia krv dodá človeku nové sily, ďalší ju používali na dodanie krvi do tela vykrvácaného človeka, no existovali aj takí, ktorí zvieraciu krv používali na vyliečenie rôznych chorôb. Najčastejšie sa používala ovčia, kozia a v Rusku dokonca aj kravská krv.
Jeden z prvých zdokumentovaných prípadov transfúzie zvieracej krvi vykonal Jean-Baptiste Denys, ktorý sa v roku 1667 pokúsil preniesť ovčiu krv na pacientov s krvácaním alebo inými fyzickými či psychickými chorobami. Jean sa domnieval, že zvieracia krv im zlepší zdravie, no experiment sa aj tak považoval za veľmi riskantný a neraz skončil tragicky. Nikto v tých časoch netušil, ako bude ľudské telo reagovať na cudziu krv z iného tvora.
Dym v pacientovom konečníku nestačí, prineste rybu!
Teraz sa pozrieme na dva rozdielne prípady ojedinelých lekárskych postupov, ktoré sa však v histórii mohli stretnúť. Dymový klystír alebo dymová transfúzia sa vykonávala v 18. storočí v rôznych kultúrach, no najprominentnejšími používateľmi tejto pochybnej praktiky boli Európania a obyvatelia Severnej Ameriky. Takzvaná „tobacco smoke enema“ bola importovaná z Ameriky. Tabakový dym sa vdychoval priamo do konečníka s cieľom liečiť rôzne stavy.
Niekedy sa tabak pálil a jeho dym naháňal do konečníka kvôli tomu, že niekto omdlel alebo umieral. Dymový klystír sa teda používal na oživovanie. Používali sa rôzne spôsoby. Napríklad sa klystírne dýchanie vdychovalo cez špeciálnu trubicu alebo rúrku pripojenú k teplému dymu z ohňa. Tento postup bol spojený s pokusmi o „oživenie“ alebo stimulačné účinky na organizmus.
Pred rozvinutím moderných metód resuscitácie, keď neexistovali pokročilé techniky pre záchranu života, sa považovalo za efektívne „vytvoriť“ stimuláciu cez konečník, kde sú absorpčné schopnosti tela silné. Dym mal údajne stimulovať dýchanie a krvný obeh.
Čo však s tou rybou? V rovnakých časoch sa po svete potulovali aj takzvané rybie klystíry. Áno, ľudia si do konečníkov strkali aj ryby. Mnohé kultúry ich považovali za liečivé, a tak verili, že ak ich absorboval črevný trakt, mohli pomáhať pri liečbe tráviacich problémov a zažívacích ťažkostí. V niektorých prípadoch sa do konečníka vopchala ryba, inokedy žaba, úhory či hady.
Fajčenie žiab a krtkovia na boľavých zuboch
Ľudská vynaliezavosť však nekončila len strkaním si úhorov do zadku. Rôzne obojživelníky sa používali na fajčenie, pričom najvýraznejšími z nich boli žaby. Tie sa od staroveku až po 20. storočie unášali z ich močarísk, sušili ako tabak a fajčili. Táto praktika fungovala v Latinskej Amerike, Afrike, ale aj v Európe.
Od 17. do 19. storočia sa fajčenie žiab používalo na liečenie respiračných ochorení a ponúkalo halucinogénne účinky. V niektorých izolovaných kultúrach sa fajčenie žiab využívalo aj ako ochrana pred zlými duchmi. Na druhej strane spektra máme potom krtkov, ktorých ľudia s obľubou používali ako liek na dentálne problémy.
Krtkovia si s ľuďmi vybudovali veľmi neslávny vzťah od 15. do 19. storočia, keď sa v Európe a Ázii používali na to, aby liečili boľavé zuby. Išlo hlavne o ľudovú medicínu, čiže ak nejaký gazda na poli uvidel krtinec, čakal pri ňom aj niekoľko hodín, či sa náhodou nevynorí krt, aby ho mohol uloviť s vidinou dobrej medicíny na chrup.
Krtkovia boli v tom čase považovaní za magické bytosti prepojené so zemou. Často sa ich labky a niekedy aj celé telá prikladali na boľavý zub alebo rovno na celú tvár.
Opičie semenníky ako zdroj bezodnej sily a mladosti
A dnešnú epizódu čudných ľudských výstrelkov zakončíme ruským mužom s menom Sergej Voronoff, ktorý sa preslávil tým, že mužom transplantoval opičie semenníky s domnienkou, že vďaka tomu omladnú. Prvú takúto transplantáciu vykonal v roku 1920 a jeho metódy sa nakrátko stali populárnymi, avšak rýchlo upadli do zabudnutia. Operácia mala podľa neho pomôcť pri impotencii, strate energie, duševnej únave a dokonca aj pri depresii.
Na transplantácie používal semenníky paviánov a šimpanzov, ktoré umiestnil priamo do mieška. Niektorí z jeho pacientov hovorili, že sa im polepšilo, no neexistuje o tom žiadny vedecký dôkaz. V histórii sa objavili aj ďalší muži, ktorí túto metódu skúšali, no nikdy oficiálne neuspeli. Netransplantovali sa však iba opičie semenníky, ale aj kozie, prasacie srdcia, potkanie orgány a mnohé ďalšie. To je ale téma na iný deň.
