Pravda niekedy nie je pekná. Je krutá a nepríjemná a najjednoduchšie by bolo, keby sa dala vyhodiť z okna a nenápadne ignorovať. Lenže, bohužiaľ, to nejde.

To, kým si, je tvoja voľba

„Sorry, že som taký č*rák. Mám to proste v povahe.“ Pekná to výhovorka, no nikto s inteligenčným kvocientom vyšším ako päť, ti ju nezožerie. Byť idiot nie je povahová vlastnosť. Byť netolerantné hovado nie je povahová vlastnosť. Byť egocentrické kusisko psieho exkrementu tiež nie. Je to voľba.

Rovnako, ako sa niekto zobudí a rozhodne sa, že bude dnes trúsiť komplimenty a tešiť svoje okolie, si sa ty zobudil takto. S pocitom, že svoju osobnosť, prirovnateľnú k ľudskému yperitu, jednoducho zmeniť nemôžeš, tak sa ňou aspoň pochváliš. Lenže môžeš. A dokonca to ani nie je také náročné.

Vždy tu bude niekto krajší, mladší a lepší

Nech už niečo robíš akokoľvek dobre, vždy sa nájde 10-ročné ázijské decko, ktoré to robí lepšie. Teda tak sa to aspoň hovorí. Bohužiaľ to neplatí len o šikmookých deťúrencoch, ale aj o kolegoch, priateľoch či náhodných okoloidúcich. Vždy tu bude niekto lepší, krajší, mladší, šikovnejší, vyšší…

No a čo? Aspoň máš motiváciu posúvať sa ďalej. Všetci totiž vieme, že nezaspať na vavrínoch a pracovať na sebe aj potom, čo ťa nikto široko-ďaleko nedokáže prekonať, nie je ľahká úloha.

V opojení úspešnejších ľudí sa ti niečo také nestane. Stačí sa naučiť, ako ich úspechy pretaviť na svoju motiváciu, odhodiť za hlavu pochybnosti a pocit menejcennosti a voilá… všetko je tak, ako má byť.

Nie si stredobodom vesmíru

To je ale prekvapko, čo? Po škole na teba v práci nikto nebude čakať s otvorenou náručou. Nikto sa nepos*rie z toho, že si v indexe nazbieral samé Á-čka, odpromoval s červeným diplomom a ešte aj viedol slávnostnú reč na promóciách. Vlastne, nielenže sa z toho nepototo, ešte im to aj bude totálne jedno.

Ľudia, ktorí čakajú, že sa k nim bude každý chovať ako k stredobodu vesmíru a všetkých priľahlých galaxií, zažívajú najväčšie sklamania. Pretože takto to nefunguje. Rešpekt a uznanie si treba zaslúžiť, postavenie si treba vybudovať, a až potom si možno okolo teba začnú dávať planéty kolečká.

Pozitívne myslenie je dôležité, ALE

Pozitívne myslenie je v poslednej dobe často skloňovaný pojem. Vo svojej podstate na tom nie je nič zlé – pozitívne myslenie je naozaj fasa vec a dobre naladení ľudia robia svet krajším. Ale má to jedno obrovské ALE. Pozitívny prístup nestačí.

Všetky tie instagramovateľné vision boards, motivačné citáty a lajk na stránke „Svet úspešných“ ti budú tak na dve veci, pokiaľ nezdvihneš svoje ctené pozadie a nezačneš makať.

Pozitívne myslenie nefičí na princípe „jedného dňa budem mať obrovský dom, desať áut a tri milióny na účte, len preto, že sa dnes škerím od ucha k uchu“. Musíš otvoriť internet, nájsť si obstojnú prácu a jedného dňa sa, pravdepodobne, dopracuješ aj k tým autám a domom.

To, že si dobrý človek, ti v práci ovocie neprinesie

Byť dobrý človek neznamená byť dobrý zamestnanec. Je od teba viac než milé, že sa opýtaš šéfky, ako sa jej synovi darilo v matematickej olympiáde, že len tak sám od seba nosíš kávu, že sa snažíš všetkých podporovať… ale to firme profit neprinesie. V práci je prvoradé podávať dobré výkony na profesionálnej úrovni.

To, že okrem šikovnosti oplývaš ešte aj jedným z tých ksichtov, ktoré človek nemá chuť automaticky udrieť štangľou salámy, je len príjemný bonus. Ale to nemá byť tvoja jediná kvalita. Ak je, nemôžeš byť prekvapený, že ťa chce vedenie nahradiť a už vôbec to nemôžeš brať osobne. Platia ťa predsa za robotu a nie za skvalitňovanie pracovnej atmosféry, takže…

Na vzhľade záleží

Vzhľad je jedným z tých internetových osích hniezd, do ktorého sa neoplatí štuchať. Vždy sa totiž nájde nejaký hlboko urazený moralista, ktorý bude tvrdiť, že vonkajší zjav človeka je až druhoradá záležitosť. Prednejšiu priečku obsadzuje srdiečko. A ono to dobré srdiečko je naozaj krásna záležitosť, ale…

Žijeme v dobe, keď si aj pozícia upratovačky verejných hajzľov vyžaduje životopis s fotkou. Lepšie sa predsa pozerá na cicu, ktorá pucuje „okadenú“ dosku, keď má viac ako desať zubov a trojky kozy. Môžeme si hovoriť, aké to je povrchné, prízemné, plytké, môžeme dokonca spomenúť aj nejaké iné slová, začínajúce na písmeno P, no nič to nezmení. Na vzhľade skrátka záleží.

Sebaláska a obezita

Keď už sme pri tom vzhľade, prečo nepichnúť aj do nadbytočných kilogramov? Veď to je taká vďačná téma, čo sa internetových hádok týka, a to najmä v súvislosti s nežnejším pohlavím. Ženy predsa „vyrábajú“ v rôznych farbách, tvaroch a veľkostiach. A všetky z nich sú krásne a všetky treba ľúbiť a všetky treba rešpektovať a… a… a…

Celé je to pravda. Ale len do momentu, keď za „ľúbim seba samú“ nezačne slečna skrývať očividné problémy. Pretože obezita je problém, skutočný problém a veľký problém. A so sebaláskou nemá nič spoločné.

Ľúbiť totiž znamená starať sa a starať sa znamená aj zdravo sa stravovať. Keď ľúbiš svojho psa, nebudeš mu predsa dávať čokoládu a keď ľúbiš seba samú, tak nerobíš nájazdy na chladničku každé dve hodiny.

Rovnosť a feminizmus

Rovnosť je dvojsečná zbraň. Nie každý totiž rozumie, že rovnosť neznamená spravodlivosť. Predstavme si dvoch ľudí, ktorí sa snažia dosiahnuť na najvyššiu policu. Jeden z nich má dva metre, druhý ledva meter päťdesiat, no obaja dostanú taký istý rebrík. Tomu prvému ho ani nebude treba, tomu druhému zase nestačí… je to spravodlivé? Nie. Ale je to „rovné“.

Rovnako to funguje aj s feminizmom. Nemôžeme hlásať o ženskej emancipácii, a potom sa sťažovať, že feši nechcel na prvom rande zaplatiť za oboch. Nemôžeme sa v práci dožadovať rovnakých práv ako muži, a potom čumieť ako teľco na nové vráta, keď šéf neprihliada na fakt, že menštruujeme. Bohužiaľ. Je to spravodlivé? Nie. Ale je to ROVNÉ.

Titulná fotka: Shutterstock