Vraždenie nevinných
Vojaci začali okamžite páliť do vystrašených Indiánov, z diel boli vystreľované šrapnely a sneh sa sfarboval krvou. Telá mŕtvych padali na zem. Zopár Indiánov sa dostalo k svojim zabaveným zbraniam a paľbu opätovali. Armáda ale bola vo veľkej presile. Vojaci bez milosti vraždili každého Indiána, ktorého uvideli. Odrazu prestali platiť akékoľvek príkazy, v chaose každý vojak strieľal ako zmyslov zbavený, a to nielen do Indiánov, ale aj do iných vojakov.
Veľká skupina žien a detí utiekla z tábora a ukryla sa v blízkej rokline. Vojaci vysadli na kone a brutálne popravovali zranených a nevládnych. Potom sa vydali ku skupine žien a detí a povraždili ich. Celkovo prežilo len 51 Indiánov, vrátane štyroch novorodencov, ktorých sa ujali členovia neďalekej rezervácie.
Celková bilancia bola takmer 300 mŕtvych Indiánov, 25 mŕtvych vojakov a niekoľko desiatok zranených. Mnohí Indiáni zomreli v krutých mrazoch na úteku pred vojakmi. Členovia armády niekoľko dní po masakri našli ich telá zamrznuté v snehu. Bol medzi nimi aj náčelník Škvrnitý Jeleň.
Bolestivé spomienky
Americká vláda vyznamenala dve desiatky vojakov, ktorí participovali na masakri Wounded Knee, medailami za statočnosť. Vojaci sa tiež snažili podsúvať, že nešlo o masaker, ale o klasický vojenský stret. To ale nebola pravda, keďže Indiáni boli neozbrojení, navyše väčšinu z nich tvorili ženy, deti a starí ľudia.
Tragédia pri Wounded Knee znamenala koniec indiánskych vojen a smutný záver pre pôvodných obyvateľov Ameriky. Sporadické bojové ťaženia pokračovali aj po Wounded Knee, avšak postupne ustali a indiánske vojny sa s konečnou platnosťou skončili.
Priamy svedok masakru, šaman Čierny Jeleň neskôr konvertoval na katolícku vieru, ostal však verný aj tradíciám svojho kmeňa. Spomienky na vraždenie mu navždy ostali v pamäti. „Vtedy som nevedel, koľko našich ľudí pri Wounded Knee povraždili,“ spomínal s odstupom rokov. „Keď sa na to dnes dívam z vysokého kopca svojej staroby, stále vidím zavraždené ženy a deti, ležiace zamrznuté na zemi, akoby som ich opäť videl mojimi mladými očami.
A vidím tiež, že v tom krvavom blate a snehovej víchrici zomrelo aj niečo iné. Zomrel tam ľudský sen. Bol to krásny sen. A ja, ktorý som mal v mladosti takú veľkú víziu – som teraz žalostný starec, ktorý neurobil nič. Obruč národa bola zlomená a zničená. Už neexistuje žiadny stred a posvätný strom je mŕtvy.“
Náčelník Červený Oblak patril len k zopár bojovníkom tej doby, ktorí sa dožili staroby. Neskôr na indiánske vojny spomínal so smútkom a trpkosťou v hlase: „Dali nám mnoho sľubov, viac ako si vôbec pamätám. Nesplnili žiadny, okrem jedného. Sľúbili, že nám vezmú našu zem. A vzali si ju.“
Miesto masakra pri Wounded Knee bolo v roku 1965 vyhlásené za národnú historickú pamiatku a americký Kongres v roku 1990 nad ním oficiálne vyjadril „hlbokú ľútosť“. Na mieste tragédie teraz stojí pomník na pamiatku nevinných mŕtvych.
Wounded Knee vo filmoch a knihách
Masaker pri Wounded Knee sa stal námetom pre mnohé knihy, filmy, básne či piesne. Medzi najznámejšie tituly patrí kniha historika Deeho Browna Moje srdce pochovajte pri Wounded Knee, ktorá vyšla v roku 1970 a stala sa bestsellerom.
Autor v nej strhujúcim spôsobom popisuje indiánske vojny, ktoré vyvrcholili práve masakrom pri Wounded Knee. Vyšla aj v slovenskom a českom preklade a v roku 2007 bola sfilmovaná pod taktovkou HBO. Z ďalších titulov stojí za zmienku Cesta na západ, masaker hrá podstatnú rolu aj vo filme Neither Wolf Nor Dog.
