7. Mala som trinásť a s mamou sme boli na dovolenke pri mori. Pre jetlag sme sa zobudili o piatej ráno a vydali sa na pláž. Keďže sme obe zvyknuté na pokojné more, nebáli sme sa ísť do vody, aj keď na pláži ešte nebol plavčík. Očividne sme sa mali. Zachytil nás totiž nejaký podvodný prúd, a keďže moja mama nie je bohvieaká plavkyňa, začali sme sa báť, že sa utopíme.
Mama mi povedala, nech ju tam nechám. Nech doplávam k brehu a zavolám pomoc. Lenže na brehu nebolo ani nohy a ja som vedela, že to celé hovorí len preto, aby som sa zachránila. Tak som ju schmatla za ruku a začala plávať, čo mi sily stačili. Našťastie sme neboli príliš ďaleko. Po tomto výkone sme sa vrátili na izbu, totálne vyčerpané padli do postele a zaspali. Keď sme sa o niekoľko hodín neskôr zobudili, na pláži viseli červené vlajočky a nikto tam neplával.
8. Nočný autobus z indického Dillí do Dharmšály. Zastavili sme na čerpacej stanici, aby sme mohli použiť toaletu. Bola som posledná v rade, a keď som vyšla, videla som, ako autobus odchádza smerom na diaľnicu. Rozbehla som sa za ním a z plných pľúc kričala „Niééé!!!“ stále dookola. Niekto ma musel počuť, lebo autobus vzápätí zastavil. Naozaj neviem, čo by som robila, keby som tam ostala sama.
9. Moja mama s bratrancom (jej synovcom) vycestovali do zahraničia. Bratranec si dal nejakú tabletku, dostal anafylaktický šok a udusil sa. Mama sa mu pokúsila dať prvú pomoc, no nedokázala ho zachrániť. O niekoľko rokov mi povedala, že vybavovať prevoz jeho tela naspäť domov patrilo k najtraumatickejším momentom jej života.
10. Veľmi som sa opila, vybil sa mi mobil a nevedela som chytiť taxík. Keďže som svoj hotel doslova videla z okna baru, rozhodla som sa ísť peši. Po pár metroch pri mne zastavilo auto s dvomi ženami a spýtali sa ma, či nechcem odviesť. „Jasné!“ povedala som nadšene (pamätajte, bola som na mol) a skočila na zadné sedadlo.
Netrvalo dlho, kým som si všimla, že niekoľkokrát odbočili zle a už sme viac nesmerovali k môjmu hotelu. Potom sme zastavili na čerpacej stanici, lebo „museli natankovať“. V tej rane som vytriezvela. Povedali mi, že čerpacia stanica neberie karty, preto musia počkať na niekoho, kto im príde dať hotovosť. To už som vedela, že je zle. Z vrecka som vytiahla desinu, hodila ju na kapotu a bežala odtiaľ, čo mi sily stačili. Doteraz netuším, čo so mnou mali v pláne, no možno je to tak aj lepšie.
