Niektorí ľudia sú neskutočne drzí. Majú pocit, že svet im niečo dlží a všetci okolo nich existujú len preto, aby im skákali okolo zadku, zatiaľ čo si o nich obtierajú ústa. Arogantné správanie im prechádza tak dlho, až nenarazia na človeka, ktorý ho má plné zuby. Presne to sa stalo aj v týchto príhodách z Redditu. Používatelia sa v nich podelili o prípady, keď nečakali na karmu. Sami prebrali iniciatívu a dali drzým ľuďom presne to, čo si zaslúžili.
1. Ako pracovníčka divadla sa často musím doťahovať s mamičkami mladých baletiek, ktoré u nás vystupujú. Zakaždým očakávajú VIP zaobchádzanie, hoci sa správajú ako v krčme z tretej cenovej. Táto konkrétna bola extrémne odporná. Zavolala deň pred takmer vypredaným vystúpením a posledné miesta, ktoré som jej ponúkla, sa jej nezdali byť dostatočne nóbl.
Hučala po mne, že ako matka by nemala platiť za to, aby si mohla pozrieť vlastné dieťa, a že je to vlastne naša chyba, že pre ňu nemáme lepšie miesta. Mali sme predsa vybrať väčšiu sálu (do tejto sa zmestilo „len“ 500 divákov). Trikrát prerušila náš hovor, aby mohla zavolať ostatným rodinným príslušníkom, či chcú lístky tiež.
Medzitým prišla ku mne na recepciu neuveriteľne zlatá babička. Chcela lístky na to isté predstavenie, lebo jej tam vystupovala vnučka, no pre zdravotné problémy ich nestihla kúpiť skôr. Okamžite som jej predala posledné zostávajúce miesta a ona mi poďakovala hádam stokrát. Keď mi následne zavolala ona drzá mater, povedala som jej, že lístky už sú fuč. Skoro ju rozdrapilo od zlosti.
2. Pracujem v obchode s oblečením, ktorý povoľuje vrátenie tovaru len v prípade, že má stále pôvodné visačky. Raz k nám prišla jedna nechutne arogantná zákazníčka, ktorá vynadala dvom kolegyniam do sprostých kráv len tak pre nič za nič. Ako som jej tak blokovala tovar, nonšalantne vyhlásila, že to všetko aj tak príde o týždeň vrátiť. Vraj si to chce obliecť len na jednu párty, aby ohúrila svoje kamošky. Preto len čo zaplatila, zobrala som nožnice a odstrihla všetkým kúskom visačky. Tak jej treba.
3. Jedného dňa som bol sám v kine (manželka neznáša akčné filmy). Predo mnou sedela partička nevychovaných pubertiakov a pred nimi zase skupinka ešte mladších detí, ktoré mohli mať tak 12. Starší pubertiaci im počas celého filmu robili zle. Kopali ich do sedadiel, hádzali po nich pukance, až napokon jeden z nich uštedril malému chalanovi poriadnu frčku do ucha. Keď sa chlapec otočil, frčkár sa postavil a spýtal sa: „Čo, krpec, máš nejaký problém?!“
Chlapec sa, pochopiteľne, zľakol a radšej nepovedal nič. Len čo si frčkár naspäť sadol, lízol som mu jednu výdatnú za ucho. Okamžite vystrelil na nohy a otočil sa na mňa, načo som sa postavil – ja, dvojmetrový chlap, čo pravidelne chodí do fitka. „Čo, krpec, máš nejaký problém?!“ spýtal som sa ho rovnakým tónom ako on predtým a prisahám, že fešák na mieste ozelenel. Spakoval si veci a po ňom ani jeho kamošoch neostal v kine ani smrad. Skupinka menších detí sa mi slušne poďakovala a ja som sa cítil ako superhrdina.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
