11.
12.
13.
14.
15.
16.
17.
18.
19.
20.
Podarené hlášky slovenských babičiek nie sú len dôvodom na smiech. Nesú v sebe skúsenosť, životnú múdrosť aj špecifický humor, ktorý vznikal celé desaťročia. V jednej vete dokážu babičky spojiť starosť, láskavosť aj jemnú iróniu. Často bez rozmýšľania, prirodzene a s absolútnou istotou, že majú pravdu. Práve v tom je ich čaro.
Tieto hlášky vznikali v kuchyniach, na dvoroch, pri sporákoch či v záhradách. Formovali sa v časoch, keď sa veci pomenúvali priamo a bez obalu. Bez zbytočných fráz. Bez potreby niekoho šetriť. Babičky nikdy nepotrebovali motivačné knihy ani životných koučov. Stačila im vlastná skúsenosť, zdravý rozum a schopnosť povedať veci presne tak, ako ich cítili.
Zaujímavé je, že mnohé z týchto viet sa v rodinách opakujú celé generácie. Dcéra ich časom povie vlastným deťom. Vnuci ich po rokoch citujú so smiechom. Z hlášok sa stávajú rodinné legendy, ktoré prežívajú aj vtedy, keď ich autorky už nie sú medzi nami. Práve vďaka nim zostáva ich hlas stále prítomný.
Slovenské babičky majú talent pomenovať realitu bez prikrášľovania. Vedia, kedy povzbudiť, kedy napomenúť a kedy jednoducho skonštatovať stav vecí jednou trefnou vetou. Ich humor nie je zlomyseľný. Je úprimný a často až bolestne pravdivý.
Dnes sa k týmto hláškam vraciame s nostalgiou. Pripomínajú detstvo, vôňu polievky, zvuk starého rádia aj pocit bezpečia. Smiech nad nimi je zároveň poďakovaním. Za starostlivosť, trpezlivosť aj lásku, ktorú babičky rozdávali spôsobom, aký sa už pomaly vytráca. A práve preto ich slová skutočne nemajú chybu.
