Otázky ohľadom intimity dnes nemáme problém rozoberať aj verejne. Napokon, pohlavný styk ako taký je súčasťou ľudského života a už dávno so sebou nenesie pečať niečoho, o čom by sa radšej nemalo ani hovoriť. Ak nazrieme do histórie, tak prístup k intímnym záležitostiam bol rôzny.
Pred nástupom kresťanstva boli postoje k milostnému životu pomerne voľné a tolerantné. Keď sa ale moci chopila cirkev, začalo sa na intímne vzťahy nazerať ako na niečo hriešne. Z toho plynulo množstvo zákazov a príkazov, ktoré cirkev ohľadom tejto problematiky vydala a ktoré mal podľa nej dodržiavať každý správny veriaci. Čo medzi ne patrilo?
Hlavne žiadna rozkoš!
Cirkevné názory v týchto otázkach sa opierali o viacerých významných kresťanských filozofov. Okrem iného hlásali, že intímny styk odvádza pozornosť od Boha a duchovných otázok a ak ho už ľudia musia mať, tak hlavne za účelom plodenia detí. Mať ho len preto, že je príjemný, sa považovalo za neakceptovateľné. Napriek tomu sa v tejto oblasti privierali oči, hlavne v manželských zväzkoch.
Mnohí kresťanskí pustovníci, ktorí položili základy cirkevnej morálky, považovali pohlavné zbližovanie sa za niečo nečisté, niečo, čoho by sa ľudia mali zdržať.
Pokiaľ si ale myslíš, že napríklad taká masturbácia oku cirkvi unikla, tak si na omyle. Napríklad Tomáš Akvinský ju dokonca označil za horší hriech než znásilnenie.
Argumentoval, že znásilnenie je hriech voči človeku, ale samouspokojovanie je neprirodzený akt, ktorým dotyčný uráža priamo Boha. Masturbácia ako taká sa považovala za hriech, ktorý sa trestal (ak sa k nemu dotyčný priznal na spovedi) niekoľkomesačným pokáním (niekedy sa ale táto doba mohla natiahnuť až na dva roky).
Len v predpísané dni, len v jednej polohe
Pravidiel, ktoré sa týkali intímneho styku, mala cirkev naozaj veľa. Týkali sa nielen toho, s kým ho mohli ľudia mať, ale aj kedy, v akej polohe, za akých okolností a zámerov. Pohlavný styk sa zakazoval v nedeľu, keďže išlo o deň, keď si kresťania pripomínali vzkriesenie Ježiša Krista. Stopku ale dostal tiež vo štvrtky a piatky, ktoré sa vnímali ako príprava na nedeľnú eucharistiu.
Vylúčený bol tiež počas pôstu pred Vianocami (asi 35 dní) a okolo Turíc (40 až 60 dní). Do toho treba tiež zarátať dni, ktoré patrili rôznym svätcom – počas nich bol pohlavný styk, pravdaže, tiež nemysliteľný.
Ak si to všetko spočítame, tak počas jedného roka sa zákaz pohlavne žiť vzťahoval až na 250 dní (niekedy aj viac) v roku. Je ale pravdou, že ako plynuli roky, počet dní sa postupne skracoval. Pokiaľ sa ale ľudia rozhodli intímne žiť, mali sa podľa cirkvi vystríhať prílišnej nahoty (teda ponechať si čo najviac oblečenia), styk vykonávať len v noci a vyhýbať sa nežnostiam. V ich ponímaní malo ísť o čisto mechanickú činnosť, ktorá by človeku ani nemala prinášať rozkoš a príjemné pocity.
Vzhľadom na silnú mizogýniu danej doby neprekvapí, že v týchto stykoch mal mať muž dominantnú rolu a žena sa mu musela podriadiť. Vlastne sa od nej žiadalo, aby sa nehýbala a bola úplne pasívna. Pokiaľ ide o polohy, povoľovala sa len jedna, a to misionárska. Dôvod bol jednoduchý: pre manželov poskytovala táto poloha najmenej rozkoše. Všetky ostatné predstavovali ťažký hriech.
Gayovia končili na popravisku
Asi netreba zdôrazňovať, že v stredoveku mali naozaj ťažké časy gayovia, lesby či bisexuáli. Tých cirkev považovala za odporné bytosti (v jej očiach to v podstate ani neboli ľudia) a nazývala ich „sodomitmi“. Pokiaľ niekoho pri homosexuálnom styku pristihli, často ho odsúdili na trest smrti.
Napriek tomu máme dôkazy, že aj v tomto období existovala (najmä vo veľkých mestách) početná gay subkultúra, ktorá ale bola väčšinovému oku dobre skrytá.
Pravdou však je, že naozaj nebezpečné to pre ľudí s menšinovou orientáciou začalo byť až v ranom novoveku (teda medzi 16. a 18. storočím). V týchto dobách vypukol priam hon na týchto ľudí a mnoho z nich skončilo na popravisku. Tam im buď odsekli hlavu, alebo ich upálili zaživa. Záviselo to od „závažnosti zločinu“.
Vtedajšie zákony ich dávali na rovnakú úroveň so zoofilmi či nekrofilmi. Problémy ale mohli mať aj heterosexuáli, špeciálne ak sa pri intímnom styku oddávali „neštandardným“ polohám. Trest smrti za „sodomiu“ zrušil až Jozef II. v roku 1787. Zákonník ju síce stále považoval za trestný čin, ale „páchateľov“ už nepopravovali. Väčšinou ich zavreli do väzenia, prípadne im uložili fyzické tresty.
Ľudia si užívali aj napriek zákazom
Čo si však budeme nahovárať, schopnosť kontroly cirkevníkov v takto intímnych záležitostiach bola naozaj veľmi malá. Mnohí ľudia však v stredoveku skutočne boli pod silným vplyvom náboženstva a zo strachu pred pekelnými plameňmi sa odporúčaniami kňazov riadili.
Bolo by ale naivné myslieť si, že tak robili všetci do jedného. Aj stredovekí ľudia si totiž dokázali užívať a na nejaké zákazy či príkazy sa príliš neohliadali. Cirkev tiež nemala páky úplne všade. Svedčí o tom aj fakt, že aj vo veľkých mestách fungovali bordely. Nie nadarmo sa hovorí, že prostitúcia je najstarším remeslom.
Hoci sa na tieto „pracovníčky slasti“ nazeralo ako na hriešne stvorenia a pohŕdali nimi aj bežní ľudia, bordely boli v mestách tolerované. Prečo? Dôvody boli ekonomické: skrátka prisypávali do pokladnice ďalšie peniaze. Existovali síce snahy prostitútky vyhnať, tie ale nikdy neboli úspešné.
O tom, že ľudia v stredoveku dokázali brať intímny styk ako prostú radosť, svedčia aj drobné eroticko-humorné veršované príbehy známe ako fabliaux. Popularite sa tešili vo Francúzsku medzi 12. a 14. storočím a väčšinou boli anonymné.
Z dnešného hľadiska by sme ich mohli klasifikovať ako pornografické. Nechýbal im však ani humor (často veľmi fekálny) a vysmievanie sa z dogiem cirkvi. Hrdinami boli často kňazi či predstavitelia kléru, ale aj ľudia z okraja spoločnosti: zlodeji, žobráci či prostitútky. O obsahu týchto príbehov čo-to naznačia už ich názvy: Rytier, ktorý prinútil ku*vy hovoriť, Panna, ktorá nepočula súloženie či Kňaz, ktorý nakúkal.
Fabliaux inšpirovali aj spisovateľa Geoffreyho Chaucera pri tvorbe jeho slávnej zbierky Canterburské poviedky a Giovanniho Boccacia v jeho zbierke Dekameron.
