Otázky ohľadom intimity dnes nemáme problém rozoberať aj verejne. Napokon, pohlavný styk ako taký je súčasťou ľudského života a už dávno so sebou nenesie pečať niečoho, o čom by sa radšej nemalo ani hovoriť. Ak nazrieme do histórie, tak prístup k intímnym záležitostiam bol rôzny.

Pred nástupom kresťanstva boli postoje k milostnému životu pomerne voľné a tolerantné. Keď sa ale moci chopila cirkev, začalo sa na intímne vzťahy nazerať ako na niečo hriešne. Z toho plynulo množstvo zákazov a príkazov, ktoré cirkev ohľadom tejto problematiky vydala a ktoré mal podľa nej dodržiavať každý správny veriaci. Čo medzi ne patrilo?

Hlavne žiadna rozkoš!

Cirkevné názory v týchto otázkach sa opierali o viacerých významných kresťanských filozofov. Okrem iného hlásali, že intímny styk odvádza pozornosť od Boha a duchovných otázok a ak ho už ľudia musia mať, tak hlavne za účelom plodenia detí. Mať ho len preto, že je príjemný, sa považovalo za neakceptovateľné. Napriek tomu sa v tejto oblasti privierali oči, hlavne v manželských zväzkoch.

Mnohí kresťanskí pustovníci, ktorí položili základy cirkevnej morálky, považovali pohlavné zbližovanie sa za niečo nečisté, niečo, čoho by sa ľudia mali zdržať.

Pokiaľ si ale myslíš, že napríklad taká masturbácia oku cirkvi unikla, tak si na omyle. Napríklad Tomáš Akvinský ju dokonca označil za horší hriech než znásilnenie.

Argumentoval, že znásilnenie je hriech voči človeku, ale samouspokojovanie je neprirodzený akt, ktorým dotyčný uráža priamo Boha. Masturbácia ako taká sa považovala za hriech, ktorý sa trestal (ak sa k nemu dotyčný priznal na spovedi) niekoľkomesačným pokáním (niekedy sa ale táto doba mohla natiahnuť až na dva roky).