Kinematografia má mnoho podôb. Väčšina filmov chce publikum zabaviť, dojať alebo poučiť. Existuje však špecifická kategória diel. Tieto snímky používajú ako hlavnú zbraň čistú, nekompromisnú zvrhlosť. Režiséri tu nechcú iba lacno šokovať, ale cez morálny rozklad a tabuizované témy nastavujú zrkadlo spoločnosti. Skúmajú najtemnejšie zákutia ľudskej psychiky a zároveň testujú, čo všetko divák v kinosále znesie.
Známe klasiky ako Caligula či Salo už filmoví fajnšmekri dobre poznajú. Na svete však existujú menej okukané diela. Sú ešte rafinovanejšie, znepokojujúcejšie a tvorcovia v nich povýšili zvrhlosť na samostatnú umeleckú disciplínu.
Crash (1996)
Tento vizuálne hypnotický film režiséra Davida Cronenberga obracia naruby klasické predstavy o intimite a ľudskom teple. Príbeh sleduje zvláštnu skupinu ľudí, ktorých fetišistické uspokojenie sa viaže výhradne na automobilové havárie.
Postavy v tejto snímke nehľadajú rozkoš v objatí, namiesto toho ich fascinuje chlad zdeformovaných plechov, jazvy na tele a momenty na prahu násilnej smrti. Cronenberg neponúka klasický explicitný horor, ale predkladá chladnú štúdiu mechanizovanej p*rverzie, z ktorej mrazí práve preto, ako prirodzene ju hrdinovia prežívajú.
Zvrhlosť tohto diela nespočíva v potokoch krvi, ale ukazuje, ako hlboko dokáže prerásť ľudský fetiš, keď sa odtrhne z reťaze. Mnohé krajiny film po vydaní zakázali alebo tvrdo cenzurovali, pretože spája bolesť a er*tiku spôsobom, ktorý bežný divák morálne neakceptuje.
Visitor Q (2001)
Japonský režisér Takashi Miike rád prekračuje akékoľvek hranice dobrého vkusu, no v tejto snímke prekonal sám seba. Príbeh rozpráva o kompletne nefunkčnej rodine, kde otec spáva s vlastnou dcérou, syn bije matku a dcéra si zarába pr*stitúciou.
Do tohto morálneho bahna však prichádza záhadný cudzinec. Návštevník Q začne situáciu napravovať veľmi zvláštnymi spôsobmi, ktoré zahŕňajú najbizarnejšie formy násilia. Snímka funguje ako extrémna, groteskná paródia na tradičnú rodinu, kde sa absurdný humor mieša s čistým hnusom.
Sila tohto filmu tkvie v nečakaných výjavoch, ktoré neustále fackujú diváka obrazmi, na ktoré ľudská myseľ nie je pripravená. Zároveň si však snímka zachováva zvláštnu, takmer poetickú atmosféru. Miike nepoužíva zvrhlosť len ako atrakciu, ale ukazuje dôležitú vec – v dome, kde zahynuli všetky normálne emócie, môže zvrátenosť zafungovať ako jediný prostriedok na opätovné zblíženie rodiny.
Taxidermia (2006)
Maďarský režisér György Pálfi vytvoril surrealistickú a vizuálne úchvatnú kroniku, no sledovať tri generácie mužov jednej rodiny je nesmierne žalúdok dvíhajúci zážitok. Prvý z nich trpí bizarnými fantáziami, druhý reprezentuje vrcholového socialistického športovca v extrémnom prejedaní sa a tretí sa živí ako preparátor zvierat. Ten sa nakoniec rozhodne premeniť svoje vlastné telo na finálne umelecké dielo.
Taxidermia využíva zvrhlosť tela a jeho potrieb ako metaforu na historický vývoj strednej Európy. Táto cesta vedie od biedy a osamelosti cez štátom riadený mamon až po chladný konzum dneška. Pálfi kombinuje nádhernú kameru s tými najodpudivejšími telesnými prejavmi, čím v divákovi vyvoláva hlboký vnútorný konflikt.
Kinds of Kindness (2024)
Grécky vizionár Yorgos Lanthimos sa v posledných rokoch zapísal do širšieho povedomia hollywoodskymi hitmi, no týmto trojpoviedkovým triptychom sa vrátil k svojim najtemnejším koreňom. Snímka bez akýchkoľvek vodiacich línií skúma ľudskú podriadenosť a stratu kontroly, pričom ukazuje ochotu človeka obetovať vlastnú dôstojnosť, zdravie či dokonca život pre niekoho iného.
Sledujeme muža, ktorému šéf diktuje každú minútu života, zatiaľ čo v ďalšej časti bizarná sekta hľadá ženu, ktorá dokáže kriesiť mŕtvych. Zvrhlosť tu režisér zabalil do chladného čierneho humoru.
Lanthimos tu nedeformuje telá monštrami, ale deformuje ľudské vzťahy čistým psychologickým sadizmom. Postavy s kamennou tvárou páchajú a prijímajú hrozné skutky, ktoré zahŕňajú aj odrezávanie vlastných prstov, pričom celý čas udržiavajú zdanie civilizovanej spoločnosti.
Práve táto všadeprítomná emocionálna chladnosť robí z filmu neúnosný zážitok. Absencia morálneho kompasu ukazuje dôležitú pravdu – najväčšia zvrhlosť sa neskrýva v monštrách, ale nájdeme ju v našej nekonečnej potrebe niekoho ovládať.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
