Tohtoročná letná sezóna je v plnom prúde, čo znamená jediné. Slováci sa opätovne vydávajú na posvätnú púť k Jadranskému moru. Tyrkysové more, hektolitre rakije a v pozadí vôňa pečúcej sa pleskavice… až sa ti slzy tlačia do očí, len čo si to predstavíš. A keď si spomenieš, čo všetko musíš pred príchodom k „slovenskému moru“ absolvovať, to už reálne reveš.
Hoci letecká doprava láka na rýchlosť aj pohodlie, skutočný slovenský fajnšmeker nedá dopustiť na vlastné auto. Predsa len, kam sa hrabe osemkilový limit príručnej batožiny, keď si môžeš na dovolenku zobrať pol bytu? Táto legendárna cesta do Chorvátska však len málokedy prebieha podľa ideálneho scenára. Väčšinou sa do minúty mení na divokú jazdu plnú testov trpezlivosti, rodinných drám a bizarných rituálov, ktoré jednoducho musíme prežiť.
Taktický odchod, ktorý dokonale zlyhal
Všetko to začína geniálnym plánom vyraziť presne o tretej ráno a strategicky sa vyhnúť všetkým ranným zápcham. „Všetko je pripravené,“ konštatuje mama. „Ráno už len sadneme do auta a ideme.“ Lenže nič nie je pripravené. O pol tretej sa s entuziazmom chromého leňochoda ledva vydriapete z postelí, oblečiete, otec ambiciózne naštartuje… a potom to celé začne.
Jeden kufor ostal na chodbe. Do kufra auta sa už ale nezmestí, preto treba všetko poprehadzovať a ako v hre Tetris to tam naukladať naspäť. Potom si niekto spomenie na zabudnutú nabíjačku. Ďalší na slúchadlá, ktoré strašia ešte v školskej taške. Nasleduje hromadný návrat do bytu, pátranie po všetkom, čo by sa na dovolenke ešte možno mohlo zísť, a predstava skorého ranného odchodu sa definitívne rúca. Nakoniec vyrážate v tej najväčšej dopravnej špičke, keď sa na tú istú diaľnicu pripájajú autá hádam z celej strednej Európy.
Benzínky ako najdrahší luxusný rezort
Ak si myslíš, že celú trasu zvládneš na dva záťahy, tvoja rodina ťa rýchlo vyvedie z omylu. Často máš pocit, že viac času trávite státím na čerpacích staniciach než samotnou jazdou. Synchronizácia ľudských mechúrov je totiž fyzicky nemožná a zakaždým potrebuje ísť na toaletu niekto iný. Tieto povestné cikpauzy pritom majú v povahe natiahnuť sa z piatich minút na minimálne pätnásť.
Vždy to vyzerá rovnako. Zastavíte, a kým sa jeden vráti, druhý si uvedomí, že by mohol ísť tiež. Tretí si kúpi kávu, štvrtý bagetu a ten prvý skonštatuje, že by si dal zmrzlinu. Keď už konečne všetci nasadnú späť do auta, zo zadného sedadla sa s malou dušičkou ozve tiché: „Ja by som išiel ešte tiež.“
Nehovoriac o tom, že na týchto zastávkach necháte polovicu celého dovolenkového rozpočtu. Jedno vycikanie totiž stojí euro a pol. Keď k tomu pripočítaš predraženú bagetu a kávu, peňaženka sa už pred maďarskými hranicami podozrivo zviera v predsmrtných kŕčoch.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
