10. Pracoval som pre firmu, ktorá upravovala lietadlá pre šialene bohatých ľudí. Pamätám si, že raz k nám prišiel chlapík, čo si kúpil nové lietadlo len preto, že mu jeho duchovný poradca povedal, že to staré (ktoré rozhodne nebolo staré) má v sebe zlú energiu. Tak ho pre istotu daroval manželke.
11. Mám známu, ktorá vlastní malú leteckú spoločnosť – súkromné lietadlá pre bonitných klientov. Raz dostala zaplatené, aby bezpečne doviezla psa (len psa) do New Yorku na akýsi súkromný výcvik za 45-tisíc. Žiadni iní pasažieri. Len ten pes a posádka.
Poslala svojho psa na výcvik súkromným lietadlom. Stálo ju to 45-tisíc. Na palube bola len posádka a pes.
12. Skamarátila som sa so šéfom a jeho manželkou. Veľmi milí ľudia. Zo ženy sa napokon vykľula akási dedička a začala mi kupovať hádam všetko, čo som len tak medzi rečou spomenula. Začala som si dávať extrémny pozor na to, čo hovorím, lebo mi to v určitej fáze už začalo byť blbé. Ale nehádam sa, má to svoje výhody.
13. Pracoval som pre malú IT firmu – len majiteľ, jeho brat a ja. Raz večer mi volá chlapík, že sa mu nedarí zapnúť nový počítač. Bolo poobede, ja som mal po zmene, ale on trval na tom, že mi bez problémov preplatí 5-hodinovú cestu, hlavne nech prídem. Vraj sa chce hrať hru. Tak som teda sadol do auta a navigácia ma vypľula pred najväčším barákom, aký som kedy videl.
Najprv som si myslel, že je to chyba, ale nebola. Bol to jeho dom, respektíve jeho a jeho ženy (mimochodom, veľmi sympatickí ľudia). Zistil som, že muž si zostavil vlastný počítač – najvýkonnejšiu mašinu, s akou som sa kedy stretol – a zabudol ho zapojiť do elektriky. Zaplatil mi 1300 eur, aby som strčil kábel do zásuvky, a potom ďalších 5-tisíc ako tringelt, taký bol nadšený, že si zahrá LoL-ko.
14. Pracoval som ako domovník pre zopár bohatých ľudí v mojom meste. To najbizarnejšie, čo som kedy videl, bola kolekcia miniatúrnych brnení pre mačky, vystavená hneď vedľa kolekcie ešte miniatúrnejších brnení pre myši. Bohvie, načo to komu bolo, ale bohatí ľudia asi nepotrebujú dôvod…
15. Počas môjho pobytu v Soule ma bohatá kórejská rodina pozvala k sebe na vianočnú večeru. Obrovský dom, neskutočne draho zariadený, niekoľko vianočných stromčekov – cítila som sa ako v obchode. Večera sa podávala na dlhočiznom stole, ktorý sa prehýbal pod náporom jedla. Na každom konci sa vynímala jedna obrovská plnená morka. Až na konci som zistila, že Kórejčania morky veľmi nemusia a sú tam len ako dekorácia. Hostiteľka mi povedala, že ak si ich chcem zobrať domov (alebo čokoľvek iné), tak pokojne môžem. Inak sa vyhodia.