Či sa nám to páči, alebo nie, nadávky a vulgarizmy patria do bežnej slovnej zásoby každého človeka. Ľudia skrátka nadávali vždy, menil sa len spôsob, akým to robili. Na EMEFKA sme ti, napokon, priniesli aj dva články (prvý tu, druhý tu) o tom, aké írečité a jadrné vulgarizmy používali naši pradedovia a prababky. Je ale zaujímavé pozrieť sa trochu do histórie a zistiť, kde majú niektoré dnes bežne používané urážlivé slová a gestá svoj počiatok.
Vztýčený prostredník
Čo si budeme hovoriť, vztýčený prostredník patrí k najpoužívanejším a najznámejším hanlivým gestám. Jeho vznik môžeme datovať približne do 4. storočia pred naším letopočtom, nie vždy však mal rovnaký význam. Jedným z prvých, ktorí toto gesto použili, bol podľa historikov významný antický filozof Diogenes zo Sinópy.
Ten vztýčený prostredník adresoval štátnikovi a rečníkovi Demostenovi a už v jeho podaní malo ísť o prejav urážky. Okrem toho môžeme vztýčený prostredník ako formu urážky nájsť aj vo viacerých antických komédiách.
Na druhej strane, v 1. storočí pred naším letopočtom bolo toto gesto znakom pre súlož. Muži ním chceli jednak ostatných chlapov zastrašiť a vyzdvihnúť nad nimi svoju mužnosť. Okrem toho si ním ale zvykli pýtať pohlavný styk, takže ho často smerovali k prostitútkam, ktoré hneď vedeli, o čo zákazníkovi ide.
Prostredník bol odjakživa vnímaný ako falický symbol, čo ladí s jeho významom, ktorý mal kedysi. Tento význam sa vlastne dodnes zachoval, hoci v inom kontexte. Ak niekomu ukážeme prostredník, vlastne mu tým hovoríme: „Po*eb sa!“ (anglicky: „F*ck you!“).
Proti urieknutiu
Vztýčený prostredník mal ale aj náboženský, resp. rituálny význam. Tak napríklad, v 1. storočí sa v niektorých častiach sveta používal ako ochrana pred kliatbou či urieknutím. Gesto bolo známe aj Rimanom, ktorí ho nazývali „neslušný prst“ (latinsky: „digitus impudicus“) a zvykli ním častovať nepriateľské vojská. Zároveň sa ale spájal s istou poverčivosťou a Rimania verili, že sa týmto gestom uchránia pred kliatbou.
V zásade sa verilo, že pokiaľ vám niekto adresoval nadávku, kliatbu alebo inú urážku, mali ste okamžite vztýčiť prostredník a ochrániť tak svoju dušu. Predpokladá sa, že prvýkrát sa toto v Európe populárne gesto objavilo na území Spojených štátov niekedy v roku 1886.
Podľa historikov ho do Ameriky „dovliekli“ talianski imigranti. Práve do tohto roku spadá aj prvý zdokumentovaný vztýčený prostredník. Počas bejzbalového zápasu toto gesto použil hráč bostonského tímu Boston Beaneater Charles Gardner Radbourn, prezývaný „Old Hoss“. Počastoval ním protihráča z tímu New York Giants.
Ďalšie hanlivé gestá
Okrem vztýčeného prostredníka existuje ešte oveľa viac podobných urážlivých gest. Okrem iného je to aj známa figa borová, gesto, ktoré sa používa aj v našich končinách. Oveľa viac ju však používajú Rusi, kde sa toto gesto nazýva „dulja“. Používa sa ako odpoveď niekomu, kto od nás chce pomoc či od nás niečo požaduje.
Týmto gestom mu dávame najavo, že dostane akurát… no, figu borovú. Používalo sa už v antickom Ríme, ale napríklad aj v Turecku. Prevzalo ho aj mnoho slovanských krajín, vrátane Slovenska. Podobne ako vztýčený prostredník, aj figa borová mala často rituálny účinok. Ľudia sa ňou chránili pred urieknutím či žiarlivosťou.
V mnohých častiach sveta existujú aj ďalšie urážlivé gestá, ktoré u nás ako vulgárne nevnímame. Tak napríklad, písmeno V vytvorené ukazovákom a prostredníkom môže signalizovať víťazstvo, ale v prípade, že je ruka otočená naopak, ide o urážku. Toto gesto má tradíciu najmä vo Veľkej Británii.
Mnohé súčasné nadávky majú korene hlboko v minulosti
Na našom území bolo v 14. storočí veľmi populárne napríklad slovo „šelma“, ktoré sa používalo ako nadávka. Vzniklo zo starogermánskeho slova „schelm“. Slovo vtedy nieslo rovnaký význam ako slovo „mršina“. Ako variant mršiny navyše vznikla ďalšia nadávka, a síce „mrcha“. Aj nadávka „k*rva“, ktorá dnes patrí medzi najpoužívanejšie vulgarizmy, má korene hlboko v minulosti.
S týmto výrazom sa prvýkrát stretávame niekedy v 15. storočí a už vtedy išlo o hanlivý výraz pre prostitútku. Význam je aj dnes rovnaký, akurát s tým rozdielom, že nadávka získala akúsi univerzálnosť a už sa ňou neoznačujú len ženy ľahkých mravov, ale napríklad aj muži, prípadne sa vykríkne, keď sa človeku nedarí.
V ranom novoveku bolo rozšírenou nadávkou aj dnes už nevinne pôsobiace slovo „zradca“. Ním sa častovali muži, a išlo pre nich o maximálnu urážku. Od mužov sa totiž v minulosti očakávala vernosť a cnosť. Na rozdiel od žien, ktoré boli (v dôsledku rozšírenia mizogýnie) považované za „od prírody“ neverné či hriešne osoby.
Tradícia vulgárnych graffiti
Pokiaľ si myslíš, že známa metóda písania nadávok na steny verejných záchodov je niečím relatívne novým, tak ťa musíme vyviesť z omylu. Táto praktika sa totiž datuje až do antiky! Tak napríklad, na rímskom Koloseu sa môžeme dočítať tento latinský nápis neznámeho autora: „Môj šéf nestojí za krysí zadok!“
V mestách Pompeje a Herkulaneum, ktoré postihla skaza v dôsledku výbuchu sopky Vezuv v roku 79 pred naším letopočtom, môžeme nájsť na stenách verejných toaliet, ale aj hostincov či bazilík napríklad tieto šťavnaté a zábavné urážky a nápisy:
„Phileros je eunuch“, „Oppius, si klaun, zlodej a lacný krivák“, „Secundus si užíva s chlapčekmi“, „Nariekajte, dievčatá! Môj úd sa vás vzdal. Teraz vniká do mužského pozadia! Zbohom, úžasná ženskosť“, „Theophilus, nerob orál dievčatám pri mestských bránach ako pes,“ či „Chie, dúfam, že tvoje hemoroidy bolia tak ako nikdy predtým!“
Nadávanie ako umenie
Nadávky ale nemali len formu prostých gest, zúrivých výkrikov či anonymných nápisov na stenách. Pestovala sa tiež tradícia, ktorá urážanie vnímala ako umeleckú formu. Už v antickom Grécku a Ríme sa písali epigramy, ktoré zosmiešňovali niektorých konkrétnych ľudí či isté ľudské vlastnosti.
Podobnú tradíciu poznali aj v starovekej Arábii, kde sa tieto urážlivé básne nazývali naqā’id. Dodnes sa s nimi môžeme stretnúť vo viacerých arabských krajinách. V Japonsku zase boli okrem tradičných a rešpektovaných básnických foriem ako haiku či senrjú obľúbené aj oveľa zemitejšie útvary nazývané haikai.
Tie často obsahovali komické elementy, nadávky a všeobecne boli považované za prízemné či vulgárne. Väčšinou išlo o veľmi melodické a spevné útvary, ktoré sa predávali ústnou formou a boli ľahké na zapamätanie.
