Rodičia by mali byť tí, čo nás ľúbia, nech sa deje čokoľvek, podporujú a chránia pred celým svetom, no niekedy sú to práve oni, čo nám najviac ubližujú. Títo ľudia to môžu len potvrdiť. Na Twitteri sa nedávno podelili o to najhoršie, čo si od svojich rodičov vypočuli. A väčšinu z nich to stále bolí, aj keď sú to už roky…
1. Mama mi na smrteľnej posteli povedala, že sa za mňa hanbí. Snažím sa nahovoriť si, že to z nej hovorili lieky, ale akosi to vôbec nepomáha.
2. Mala som 15 a chlapec, ktorý sa mi páčil, mi povedal, že som škaredá. Mama vbehla do izby, keď som plakala, a nechcela odísť, kým som jej nepovedala, čo je vo veci. „A to je všetko?“ odbila ma, keď som to zo seba konečne dostala. Potom sa zasmiala a odišla to vytrúbiť celej rodine.
3. Po tom, čo som sa útrpne prebrodila strednou (mám ADHD a posttraumatický syndróm), ma prijali na dobrú vysokú. Nadšená som prišla za otcom a poprosila ho, či by mi pomohol to finančne utiahnuť. „Načo? Na teba je škoda míňať peniaze,“ povedal mi. Trvalo mi desať rokov, kým som si spravila titul bez jeho pomoci, ale napokon som to dokázala.
4. Mala som asi štyri, keď som povedala mojej mame, že sa stále cítim osamelo. „Nuž, mohla si mať bračeka, ale bola si taká neposlušná, že mi umrel v brušku.“
5. Mala som dvojičky a po pôrode sa mi nedarilo schudnúť. Jedného dňa k nám prišli na večeru naši, tak som sa vyobliekala, vymaľovala a konečne som sa zase cítila dobre vo vlastnej koži. Môj otec si ma len premeral pohľadom a skonštatoval: „Kedysi si bola taká pekná…“
6. „Si strašne škaredá,“ povedala mama môjmu 7-ročnému ja a aj po viac ako desiatich rokoch a intenzívnej terapii to má stále dopad na to, ako sa vnímam. Nemám z detstva žiadne fotky a toto je jediná spomienka, ktorá sa mi s tým obdobím spája.
7. Nepovedala mi to do tváre, ale raz som mamu začula hovoriť svojej kamarátke, že je prekvapená, ako niekto taký hlúpy mohol vôbec dochodiť strednú. Potom ma presviedčala, že právnická škola bude nad moje sily a že to určite nezvládnem. Mám 32 a čoskoro na ňu nastupujem. Pamätaj, že nikdy nie si príliš starý, aby si si splnil svoje sny.
8. Mala som 13 a môj otec mi povedal, že ma nikdy nikto nebude ľúbiť. „Aj keby to niekto skúsil, časom mu dôjde, aká prehnitá vo vnútri si, a utečie.“ Už sú to roky, ale stále to bolí, akoby to povedal včera.
9. Dala som mame kópiu časopisu, ktorý vytlačil moju prvú báseň. Prečítala si ju a podala mi ho naspäť. „Môžeš si ho nechať,“ strčila som jej ho do ruky. „Načo? Aj tak to už nikdy čítať nebudem.“ Skoro som sa na mieste rozplakala.
10. „Kvôli tebe som dostala rakovinu,“ povedala mi raz moja mama… ktorá roky PREDSTIERALA, že má rakovinu.
11. Keď som bola malá, spoluhráčky z futbalového tímu ma šikanovali kvôli váhe. Mala som asi deväť, keď mi jedna z nich povedala, že ma chlapci nemajú radi, lebo sa obliekam ako oni a ešte som aj tučná. Snažila som sa zadržiavať slzy, ale keď som nastúpila k otcovi do auta, nevydržala som to. Povedala som mu, čo sa stalo, a on odpovedal: „Vieš, možno majú pravdu. Naozaj by si mohla trochu schudnúť.“
12. „Nemyslím si, že si pekná. Skôr taká obyčajná.“ Ďakujem, mami, za 25 rokov zdevastovaného sebavedomia.
13. Keď som mala asi 14 alebo 15, začala som rapídne priberať. Skúšala som rôzne diéty, ale ako to s nimi už býva, dlho som pri žiadnej nevydržala. „Jasné, že si to vzdala. Ty vždy všetko vzdáš,“ povedala mi raz moja mama. Okrem toho mi niekoľkokrát prízvukovala, že „ak neschudnem, priviaže ma o zadok auta a budem za ním utekať“. Sedenia u psychologičky sú super, ďakujem za opýtanie.
14. „Nemala by si nosiť také krátke sukne, naozaj nemáš čo ukázať. Skôr máš toho dosť čo skrývať, napríklad tú celulitídu na stehnách.“ Mlčať je niekedy zlato, ale mojej mame to očividne nikto nepovedal.
15. Keď som mal šesť, mama ma nazvala zbabelcom, lebo som sa nechcel biť a radšej som pred spolužiakom, ktorý ma šikanoval, utiekol. Pritom to bola práve ona, ktorá mi neustále prízvukovala, aby som sa nebil, pokiaľ to nebude úplne nevyhnutné.
16. „Ty nikdy nebudeš matkou a vďakabohu za to. Bola by si príšerná.“ Už sa mi za to ospravedlnila, ale stále to bolí, pretože viem, že hoci to nepovie nahlas, dodnes si to myslí. A to len preto, že nechcem byť matka ako ona. Bohvie, prečo asi.
