Rodičia. Priviedli nás na tento svet, dali nám strechu nad hlavou, kŕmili nás a šatili. Nikto netvrdí, že nás nevychovávali najlepšie, ako vedeli, no nie vždy im všetko vyšlo podľa plánu. Dôkazom toho sú aj tieto priznania z Redditu, v ktorých ľudia prezradili, čím ich rodičia celý život vytáčajú do nepríčetnosti. Poďme si ich spoločne prečítať.
1. Moja mama mi vždy ponúkne pomoc, no len čo sa spustí hádka, začne menovať všetky veci, s ktorými mi kedy pomohla, a obracať ich proti mne. Robila to celý život a teraz nedokáže pochopiť, prečo od nej nikdy neprijímam pomoc a nemám záujem o žiadne jej darčeky.
2. Pracujem 40 hodín týždenne, no v sekunde, ako si cez víkend sadnem k počítaču, už počúvam, že nič iné nerobím, len kvasím vo svojej izbe. Podotýkam, že s ňou bývam len preto, že sama by neutiahla nájom.
3. Keď sa čo i len pokúsim rozprávať o svojich pocitoch a o tom, čo mi na nej prekáža, jej automatická odpoveď je: „Tak prepáč, že som taká príšerná matka!“ Kvôli tomu sa celá konverzácia odkloní od riešenia môjho problému, pretože ju musím začať upokojovať a presviedčať, že príšerná vôbec nie je.
4. Rozpráva o tom, čo som vyvádzal ako dieťa, ale úplne vynechá kontext, ktorý je dosť podstatný. Vďaka tomu vždy pred ostatnými vyzerám ako jedno problémové decko, čo si nikdy nič nevážilo, pričom väčšina môjho správania bola len reakciou na to jej.
5. Čokoľvek im poviem alebo urobím, ich prvotná reakcia je vždy negatívna. Rodičia chceli, aby som si našiel prácu, tak som to urobil. Firma ponúkala solídny plat, bola odo mňa 30 minút autom, a ich reakcia? Prečo som si nenašiel niečo bližšie.
Donútili ma zavolať môjmu manažérovi, ospravedlniť sa za plytvanie jeho časom a dať výpoveď. O desať minút neskôr sa im to očividne utriaslo v hlave, tak mi povedali, nech mu zavolám znovu a vypýtam si tú prácu naspäť. V tom čase som mal asi 16 alebo 17 a cítil som sa ako totálny blbec. O svojej ďalšej práci som im povedal až v momente, keď som do nej ráno potreboval odísť.
6. Všetko, čo im poviem, využijú moji rodičia ako možnosť dať mi prednášku. Keď sa mi stane niečo zlé, nepotrebujem počuť milión vecí, ktoré som mohla spraviť inak, aby sa to nestalo. Som dospelá, som si ich vedomá. Jediné, po čom túžim, je, aby ma niekto vypočul, no to je očividne nad ich ľudské sily.
7. Keď poviem, že by som bol rád v danej chvíli sám, jediné, čo moja mama počuje, je: „Niečo sa stalo a nutne sa o tom musíme začať v tejto chvíli rozprávať.“ Ide ma z toho rozdrapiť.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
