9. Narodila som sa s Goldenharovym syndrómom. Vyrastala som v hlboko veriacej komunite a neustále mi bolo omieľané, že ak sa budem dostatočne modliť, jedného dňa sa zobudím a budem vyzerať „normálne“. Keď na mňa ráno zo zrkadla stále pozerala zdeformovaná tvár, bolo mi povedané, že som sa skrátka ešte nemodlila dosť. Áno, presne tak fungujú vrodené ochorenia…
10. „Nebudete hádam nonstop nosiť kalkulačku vo vrecku,“ hovorievala nám učiteľka matematiky s trpkým úškrnom. Kto sa smeje teraz, hm?
11. V druhej triede nám bolo povedané, že musíme písať písaným písmom, lebo každý dospelý človek píše písaným písmom. Tlačené nikto nepoužíva. Ha. Ha. Ha. Blbosť ako mraky.
12. „Chlapci si z teba uťahujú, lebo sa im páčiš.“ Nie, šikanovali ma kvôli autizmu a správali sa ku mne ako k totálnemu bláznovi. Doteraz neveriacky krútim hlavou, keď si spomeniem, čo všetko mi robili, a všetci kompetentní dospelí to odbili tým, že sa im páčim. Aj keby, fyzické násilie nie je spôsob, akým to dať najavo.
13. „Nebudem sa hnevať, ale musíš mi povedať pravdu.“ Bola to pasca. Vždy to je pasca. Na obhajobu mojej mamy, povedala, že sa nebude hnevať… o tom, že mi netrafí papučou po hlave, nepadlo ani slovo.
14. Končila som strednú. Na preventívnej prehliadke mi gynekológ povedal, že ak pôjdem na vysokú, nikdy nebudem mať deti, lebo kým skončím, bude príliš neskoro. Po prvé, bol to idiot, a po druhé, dnes mám troch synov. Takže toľko k tomu…
15. Vraj keď dostanem vši, uprostred noci mi povyskakujú z hlavy a za vlasy ma dotiahnu až do mora. Na druhú stranu, nikdy som nemala vši, takže nemôžem so stopercentnou istotou potvrdiť, že je to lož.
16. Mal som asi šesť a pri hraní na záhrade som vyhrabal akúsi mincu. Išiel som ju umyť, no, čo čert nechcel, vypadla mi z ruky rovno do odtoku a bum – zrazu bola fuč. S plačom som dobehol za mamou, že mi moja vzácna minca padla do odtoku a voda ju určite odniesla až do Číny.
Na druhý deň mi prišiel list – môj prvý list v živote. Vyzeral veľmi dôležito. Teatrálne som ho pred našimi otvoril a kostrbato prečítal, že je od čínskeho prezidenta. Našiel moju stratenú mincu a podľa odtlačkov prstov identifikoval, že patrí mne, tak mi ju posiela naspäť. Skoro som odpadol.
Časom som zistil, že neexistuje Ježiško, veľkonočný zajačik ani zúbková víla a pomerne ľahko som sa cez to preniesol. Ale moja minca z Číny? Keď mi došlo, že čínsky prezident o mojej existencii ani len netuší, to bolo plaču…