Každý robí niečo otravné. Aj ty robíš niečo otravné. Môžeš sa snažiť, ako chceš, ale vesmírny zákon jednoducho nepoprieš, a ten hovorí jasne – každý človek robí niečo, čo toho druhého vytáča. Možno je to šťukanie perom, možno pohmkávanie otravnej pesničky a možno niečo celkom iné. Títo ľudia z internetu prezradili, čím svoje okolie otravujú oni – a to celkom vedome.
• Keď mi volá frajerka, vždy sa jej opýtam: „A kto volá?“ Niekedy až po tom, čo už spolu solídne dve minúty hovoríme.
• Keď mi automat na parkovisku vypľuje nejaké drobné, vždy z plných pľúc zakričím: „Vyhral som jackpot!“ Myslím, že by ma moja polovička vtedy najradšej deportovala na inú planétu.
• Keď nám príde pizza (nepokrájaná, v zahraničí je to bežné) nakrájam ju frajerovi namiesto trojuholníkov na štvorčeky. Rovno ho prejde chuť.
• Keď prechádzame autom cez železničné priecestie, zakričím: „Vlak!“ Zľakne sa. Každý. Jeden. Raz.
• Keď moja priateľka prekročí povolenú rýchlosť čo i len o jeden kilometer za hodinu, začnem po nej kričať „porušuje zákon, porušuje zákon“ takým tým hlasom narušeného päťročného decka. Divím sa, že ma ešte nikdy nevysadila.
• Keď sa frajerka na verejnosti zohne (niečo jej spadlo, skúša si topánky a podobne), nahlas prdnem ústami a tvárim sa, akoby práve vypustila ďalšiu atómovú bombu.
• Keď sa ma niekto opýta, koľko je hodín, odpoviem: „Koľko ti na r*ť hodím.“ Bez ohľadu na to, kto sa ma to vlastne pýta. Môj šéf z toho ide zošedivieť.
• Keď ideme na dovolenku a dorazíme na letisko, vždy sa s panikou v očiach pozriem na svoju polovičku a opýtam sa: „Zobrala si lístky, že?“ Samozrejme, že ja mám lístky. Teraz mi to už nežerie, ale prvýkrát skoro dostala infarkt.
• Keď sme s manželom pozerávali Priateľov, vždy som pri úvodnej zvučke zobrala našu mačku na kolená a tlieskala jej packami do rytmu. Ja som sa smiala ako zmyslov zbavená, on nie. Možno preto som teraz rozvedená.
• Keď mi niekto napríklad povie „večera je o trištvrte na sedem“, zakaždým to musím preonačiť a povedať: „Och, to akurát nemám čas. Môžeme to dať na šesť štyridsaťpäť?“
• Keď začneš vetu slovami „dnes ráno som sa zobudil“ v našej domácnosti je zvykom prerušiť ťa a hlbokým hlasom povedať: „Da dada dam!“
• Keď posielam peniaze cez internet, vždy pošlem o tridsať centov menej. Je to stratégia, ktorá nikdy nikoho nevytočí príliš… len ho zľahka irituje.
• Keď nakupujeme jedlo, opýtam sa, či náhodou nepotrebujeme granule pre psa. Nemáme psa. A keď moja polovička zahlási, že ho fakt nemáme, tvárim sa strašne šokovane a začnem po ňom kričať: „Čo si, pre lásku božiu, urobil Puňťovi?!“
• Keď ideme s manželom z práce domov a ja šoférujem, niekedy naschvál preletím cez výtlk. Môj manžel je strašne vysoký a viem, že keď auto nadskočí na výtlku, poriadne si šľahne hlavu o strechu.
• Keď sa ma čašník opýta, či chcem na vrch čerstvé čierne korenie, odpoviem: „Nie, ďakujem, budem šoférovať.“ Ten ich zmätený výraz vždy stojí za to.
• Keď mi niekto povie, že len „rýchlo skočí do sprchy“, vždy naňho vydesene pozriem a zakričím: „Preboha, to nerob! Je to strašne nebezpečné!“
• Keď sa v práci nudím, napíšem do kalkulačky číslo 808. Potom idem za náhodným kolegom, podám mu kalkulačku a poviem, že to je preňho. Volá Bob.
• Keď nám čašník prinesie účet, pozriem naň, chytím sa za srdce a predstieram, že z tej sumy dostávam srdcový infarkt. Moju polovičku to tak vytáča, že trhá blok čašníkovi z rúk ešte skôr, ako ho stihne položiť na stôl.
• Keď má nejaký môj kamarát na sebe maskáčové oblečenie, predstieram, že ho nevidím.
• Keď niekto predo mnou povie „och, bože“, položím mu ruku na plece a zašepkám: „To je v poriadku, chlapče. Môžeš ma volať John.“
Zdroj: Marty Lawrence / Twitter
