9. Pamätám si, ako mi môj terapeut povedal, že moja práca je prostriedok, ako zarábať peniaze a platiť účty – nie moje životné poslanie a celá moja identita. Keď som to vstrebal, začalo sa mi podstatne ľahšie dýchať.
10. „Keď si bol malý, ako sa u vás v rodine prejavovala zlosť? Mal si právo slobodne sa nahnevať?“ Po položení týchto otázok som si uvedomil, že nie. Celé detstvo som nemal nárok ani na náznak negatívnej emócie, tým dupľom, ak bola reakciou na negatívnu emóciu mojich rodičov.
11. „Tvoja mama nikdy nebude takým rodičom, akého chceš a potrebuješ. Prestaň očakávať, že bude, a následne sa na ňu hnevať, že sa tak ešte nestalo.“
12. Vďaka mojej psychologičke mám dnes úplne iný pohľad na ľudí trpiacich závislosťou. Raz mi povedala toto: „Ľudia, ktorí spadnú do závislosti, sa prakticky zastavia v čase. Sústredia sa totiž na svoju závislosť a nie na to, aby sa ako ľudia rozvíjali. Ak niekto začne v trinástich brať drogy a v tridsiatke prestane, bez ohľadu na číslo v občianskom preukaze sa bude stále správať ako 13-ročný.“
13. „Je šanca, že tvoje obavy zmenia to, ako celá situácia napokon dopadne? Ak je odpoveď áno, tak nech sa páči. Obávaj sa ďalej.“ V tom momente som si uvedomila, že mi nenapadá jediná situácia, pri ktorej by bola odpoveď áno. Konečne som sa vymanila z toho začarovaného kruhu obáv, stresu a úvah o tom, čo by bolo keby.
14. Môj terapeut mi povedal, nech si predstavím, že som pomaranč. Krásny, sladučký a ideálne zrelý pomaranč. „Si ten najlepší pomaranč, aký môže byť, no zjedol by ťa každý? Nie. Pretože stále existujú ľudia, ktorí nemajú radi pomaranče,“ povedal a dodal, že chyba napriek tomu nie je v pomaranči.
Rôzni ľudia majú jednoducho rôzne preferencie. V ten deň som sa naučila, že nie každý ma musí mať rád. Namiesto toho, aby som sa snažila zapáčiť rad radom všetkým, by som radšej mala začať vyhľadávať ľudí, ktorí majú radi pomaranče.
15. „Tvoj partner by mal podčiarknuť to, čo máš na sebe najradšej.“ Táto rada ma pri hľadaní potenciálneho partnera pekne usmernila.
16. „Nie si špeciálna.“ Trpela som paralyzujúcimi úzkosťami a mala som pocit, že nech už idem kamkoľvek, všetci sa na mňa pozerajú a v duchu ma súdia. Bála som sa ísť čo i len do obchodu, pretože som „vedela“, že niekto bude mať problém s tým, ako chodím, čo som si obliekla, čo si beriem do košíka a akým spôsobom platím.
Každý cudzí človek mal so mnou nejaký problém a mňa to neuveriteľne desilo. Povedala som svojej terapeutke, aké je to skľučujúce a že sa čoraz väčšmi vyhýbam kontaktu s ľuďmi. Nato sa mi zadívala do očí a pokojným, láskyplným hlasom mi povedala slová, na ktoré nikdy nezabudnem.
„Zlatko, hovorím ti to s tým najlepším úmyslom, s akým môžem. Nie si špeciálna. Nie si ničím výnimočná. Keby som okolo teba prešla na ulici, nebola by na tebe jediná vec, ktorou by si sa mi vryla do pamäti. Zabudla by som na teba ešte skôr, ako by si zmizla z môjho zorného poľa.“ Bolo to drsné, ale zároveň to bolo presne to, čo som tak veľmi potrebovala počuť.