9. Dala som spopolniť všetkých svojich príbuzných, aj proti ich vôli. Nenechali tu po sebe žiadne peniaze, a toľko pohrebov by ma finančne zruinovalo.
10. Mala som asi desať. Zastavili sme na diaľničnom parkovisku, lebo som musela ísť na záchod, ale ako na potvoru tam žiadne neboli. Tak som sa vybrala do kríkov. Ako som tam čupela, na vlastné oči som videla muža, ktorý dobodal svoju priateľku. Srdce mi bilo ako o závod, rýchlo som si natiahla nohavice, utiekla späť do auta a o tom nikdy nikomu nehovorila.
11. Milujem svoju manželku, no úprimne musím priznať, že inteligenčne patrí k najhlúpejším ľuďom, akých som kedy stretol. Má problémy so základnými vecami a celá jej rodina je na tom podobne. Väčšinu života strávili na dedine, kde sa točili len okolo domácich prác. Niekomu by to možno prišlo roztomilé, ale ja som z nej občas úplne bezradný.
12. V osemdesiatych rokoch som pracoval v krematóriu. Vzadu na polici sme mali lacné plastové urny. Jedného dňa som počul obrovský rachot, pribehol dozadu a zistil, že polica aj s urnami spadla na zem. Urny boli relatívne v poriadku, ale popol sa rozsypal a zmiešal. Nemal som čo iné robiť, tak som ho nasypal naspäť do urien tak, ako bol.
13. Nie je to tajomstvo, ale skôr niečo, o čom bežne nerozprávam. Takmer každý týždeň od devätnástich rokov sa mi sníva o mojej bývalej stredoškolskej priateľke. Mám 47.
14. Naši mali veľmi ťažký život a vždy, keď mi zavolajú, počúvam od nich to isté: „Bodaj by to už skončilo.“ Jedného dňa som to už nezvládla a otvorene im povedala, nech to teda urobíme. Nech sa spoločne zabijeme. Nemyslela som to vážne, no viem, že keby sa o tom dozvedel môj manžel, hlboko by ho to ranilo.
15. Na vysokej škole som sa zamilovala do ženatého muža a postupne sme začali pravidelne spolu tráviť čas. Jeho žena o tom stále nič netuší. Keď sme to ukončili, prerušila som všetky kontakty s ním, a že zomrel, sa ku mne dostalo len náhodou. Viem, že to, čo sme robili, nebolo správne. Napriek tomu neprejde deň, aby som za ním neplakala.
16. Takmer som omylom zabil svojho brata. Boli sme malí, hrali sme sa na záhrade a ja som mal dosť. Tak som z domu zobral plechovku zaváraného hrášku a hodil ju do jeho hlavy. Spadol na zem a nehýbal sa. Niekoľko minút. Panikáril som a naozaj som si myslel, že som ho zabil. Začal som plakať… a potom sa konečne prebral. Už sú to desiatky rokov a nikto o tom nevie. On si to ani nepamätá a našim som to radšej nehovoril.
