9. Dala som spopolniť všetkých svojich príbuzných. Proti ich vôli. Nenechali tu po sebe žiadne peniaze a toľko pohrebov by ma finančne položilo na lopatky.
10. Mala som asi desať. Zastavili sme na diaľničnom parkovisku, lebo som musela ísť na záchod, ako na potvoru tam ale žiadne toalety neboli. Išla som teda do kríkov. Ako som tam čupela v kríkoch, na vlastné oči som videla muža dobodať svoju priateľku. So zatajeným dychom som si natiahla nohavice, utiekla späť do auta a doposiaľ o tom nepovedala jedinej živej duši.
11. Milujem svoju manželku, no úprimne musím skonštatovať, že inteligenčne patrí k najhlúpejším ľuďom, akých som v živote stretol. Robia jej problémy úplne základné veci a celá jej rodina je na tom podobne. Väčšinu života prežili na dedine a ich dni sa točili okolo domácich prác. Niekomu by to možno prišlo rozkošné, no ja som z nej podchvíľou bezradný.
12. V osemdesiatych rokoch som pracoval v krematóriu. Vzadu na polici sme skladovali lacné plastové urny. Jedného dňa som začul neskutočný rachot, pribehol dozadu a zistil, že polica aj s urnami sa zrútila na zem. Urny boli relatívne v poriadku, no popol z nich sa rozsypal na zem a pomiešal. Nemal som čo iné robiť – skrátka som ho nasypal naspäť do urien taký, ako bol.
13. Nie je to tajomstvo, ale niečo, o čom bežne nerozprávam. Takmer každý týždeň od devätnástich rokov sa mi sníva o mojej bývalej stredoškolskej priateľke. Mám 47.
14. Naši mali strastiplný život a vždy, keď mi zavolajú, počúvam od nich jediné: „Bodaj by to celé skončilo.“ Jedného dňa som to už nevydržala a otvorene im povedala, nech to teda urobíme. Nech sa spoločne zabijeme. Nemyslela som to vážne, no viem, že keby sa o tom dozvedel môj manžel, hlboko by ho to ranilo.
15. Na vysokej som sa zaľúbila do ženatého muža a postupom času sme sa začali pravidelne stretávať. Jeho žena dodnes o ničom nevie. Keď sme to ukončili, prerušila som s ním všetky kontakty a to, že zomrel, sa ku mne dostalo len úplnou náhodou. Viem, že to, čo sme robili, nebolo správne. Napriek tomu neprejde dňa, čo by som za ním neplakala.
16. Takmer som omylom zabil svojho brata. Boli sme malí, hrali sme sa na záhrade a ja som ho začal mať plné zuby. Tak som z domu zobral plechovku zaváraného hrášku a hodil mu ju do hlavy. Spadol na zem a nehýbal sa. Niekoľko minút. Totálne som panikáril a reálne som si myslel, že som ho zabil. Začal som plakať… a potom sa konečne prebral. Už sú to desiatky rokov a nikto o tom nevie. On si to ani nepamätá a našim som to na nos fakt vešať nemusel.
