Pamätáš si tie veci, ktoré si ako dieťa túžil mať, no rodičia ti ich nikdy nekúpili? Možno išlo o sladkosti, hračky alebo niečo úplne iné. Teraz, keď si dospelý, máš konečne možnosť splniť si svoje detské sny. Presne to spravili aj títo ľudia z Redditu, a takto to dopadlo. Poď si spoločne s nami prečítať, čo si po tých rokoch dopriali.
1. Hrozno. Naši sem-tam kupovali ovocie, no nikdy nie hrozno, pretože bolo pre nás príliš drahé. Teraz sa napchávam hroznom hádam nonstop. Z podobného súdka sú aj nápoje v reštauráciách. Keď som bol malý, mohol som si objednať len čistú vodu. Dnes, keď si objednávam už druhý pohár koly, sa cítim ako kráľ.
2. Gitary. Po tom, čo som si kúpil dvadsiatu gitaru a už nemal miesto na ďalšiu, mi konečne došlo, že aj keby som si ich kúpil milión, tak čas by som skrátka nevrátil a moje 10-ročné ja si na gitare nikdy nezahrá.
3. Keď som bola malá, babka mala doma jednu z tých farebných lámp s optickými vláknami. Neustále som ju otravovala, aby ju zapla, až ju raz položila do prázdneho akvária, len aby som sa jej nemohla dotknúť. Teraz som dospelá a mám doma tri. Zapínam ich, kedy sa mi zachce, a stále sa z toho teším ako dieťa.
4. Obaja moji rodičia zbierali haraburdy, takže som vyrastal v domácnosti, ktorá bola od podlahy po strop zaplnená nepotrebnými hlúposťami. Keď som si nedávno konečne kúpil vlastný dom, rozhodol som sa, že ho nechám takmer prázdny. Technicky vzaté, kúpil som si priestor, ktorý som ako dieťa nikdy nemal.
5. Strojček na zuby. Trvalo mi to päťdesiat rokov, ale predsa sa mi na to podarilo našetriť. Celý život som sa hanbil za krivé zuby a teraz, hoci som už skoro na dôchodku, konečne nemusím mať strach usmiať sa. Som na ne veľmi pyšný.
6. Obrovské balenie so 64 voskovkami značky Crayola, a teda to, ku ktorému je aj strúhadlo. Nie som veľmi umelecký typ, ale moje malé ja po nich vždy túžilo. Tak prečo nie?
7. Platím deťom akékoľvek krúžky, na ktoré chcú ísť. Ako malý som chcel hrať nejaký šport, no odpoveď bola nie. Prosíkal som o hodiny hry na hocijakom hudobnom nástroji, no naši ma vždy poslali do hája. Nebolo to kvôli tomu, že by sme nemali peniaze – mojim rodičom skrátka bolo úplne ukradnuté, čo chcem robiť a čomu sa naozaj chcem venovať. Aktivity mi vyberali oni.
Keď môj malý ako sedemročný zahlásil, že chce hrať na čelo, okamžite som mu zaplatil hodiny čela. Keď môj najmladší povedal, že by namiesto futbalu chcel prestúpiť na balet, tak som ho prihlásil na balet. Moje jediné pravidlo je, že vždy musia dokončiť aspoň jeden „semester“. Nechcem totiž, aby to vzdali po jednej nevydarenej hodine.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
