Zabaviť dnešné dieťa nie je náročné. Do ruky mu šupneš mobil, zapneš nejakú primitívnu hru s cukríkmi či zvieratkami a vybavené. S deťúrencami, ktoré vyrastali v období bez modernej elektroniky, to ale také prosté nebolo.
Tie sa museli zabaviť samé. Vymýšľali si teda rôzne hry, ktoré boli miestami primitívne a nedávali zmysel, ale vedeli zabaviť na dlhé hodiny. Presne o takéto vymyslené hry sa podelili užívatelia redditu pod týmto príspevkom a my sme vám z nich vybrali tie najhumornejšie.
1. O tejto hre mi rozprávala bývalá priateľka môjho otca, vraj ju hrávala s kamarátmi ako malá. Na záhrade si rozložili stan, jedno dieťa doň vošlo dnu a čakalo… kým nejaké iné dieťa pricapí holý zadok na vonkajšiu stranu. A potom ten vnútri hádal, ktorému z jeho kamošov ten holý zadok vlastne patril.
2. Volali sme to „zápasy lúčnych koníkov“. Človek si čupol do podrepu, ruky si strčil do ponožiek a pristúpil ich nohami – takže vlastne vyzeral ako lúčny koník. Následne sme sa takto naháňali po ulici a snažili sa ostatných zhodiť. Kto ostal stáť posledný, vyhral.
3. U nás doma sme s kamarátmi hrávali hru na schodoch do pivnice, pretože boli šialene dlhé. V podstate to bol mix naháňačky a schovávačky, skombinovaný s behom po schodoch a tmou ako v rohu. Keď sa zotmelo, zatemnili sme malé okná v pivnici a pozhasínali všetky svetlá. Jeden z nás mal potom zísť dole schodami do pivnice, zatiaľčo sa tam ostatní poschovávali.
Cieľom bolo prejsť po schodoch bez toho, aby sa ťa niekto dotkol. Ak sa ťa niekto dotkol, dostal si babu a ak si v najbližších chvíľach nikoho nechytil, mal si babu aj v ďalšom kole. Znie to síce primitívne, ale bavilo nás to hrať celé hodiny.
4. Ako decko som zbožňoval vojny tieňov, ktoré sme viedli s kamošmi z ulice. Počkali sme, kým sa zotmie, zasvietili sme svetlo na terase a išli sme skákať na trampolíne. Svetlo z terasy vrhalo tiene našich tiel akurát na plot, ktorý bol pri trampolíne.
Vyskakovali sme do vzduchu, navzájom si uštedrovali tieňové kopance a robili pri tom zvuky ako z akčného filmu. Asi netreba hovoriť, koľko z týchto úderov sme nakoniec neubrzdili a vrazili si aj v skutočnosti… ale aj tak sme pokračovali a bola to sranda.
5. Túto hru sme hrávali s otcom, keď sme išli na výlet autom. Na začiatku sme si vybrali farbu (každý inú) a následne sme rátali všetky autá danej farby, ktoré sme po ceste videli. Bolo to omnoho zábavnejšie, než sa zdá.
6. Malo to názov „granátnik“ a väčšinou sme hrali len dvaja. Za mojím domom bola nízka „hora“ z kameňov. Jeden vyšiel na jej vrchol, druhý stál pod ňou a ten vrchný ho obhadzoval kameňmi rôznych tvarov a veľkostí. Čím väčší kameň, tým väčšia sranda. Pointou pre toho spodného bolo, uhnúť sa všetkým kameňom, ktoré padali. Dodnes som v šoku z toho, že sa pri tejto hre nikdy nikto vážne nezranil.
7. Točili sme sa na kancelárskej stoličke v pracovni môjho otca (čo sme mali zakázané) a stále dookola kričali slovo „idiot“ (čo sme tiež mali zakázané). V tom čase sme ani nevedeli, čo to poriadne znamená… pri tejto hre sme sa cítili ako najväčší odporcovia autorít a systému a dodnes sa smejeme na tom, aké hlúpe to celé vlastne bolo.
8. S mojím starším bratom sme hrávali „prdiacu zbraň“. Bol som omotaný okolo jeho pása, silno som sa držal a zadkom som mieril dopredu. On ma podopieral a utekal po miestnosti – naháňal ostatných. A ja som zatiaľ prdel o sto šesť. Nebola to dlhá hra, ale o to záživnejšia.
9. Hrával som to so sestrou, keď sme boli malí, pretože sme mali spoločnú izbu. Jeden napísal niečo tomu druhému na chrbát prstom a ten musel hádať, čo to bolo za slovo. Niekedy som predstieral, že netuším, čo to je za slovo, len preto, aby mi o trochu dlhšie škrabkala chrbát. Dnes si uvedomujem, že to znie trochu zvláštne, ale mali sme asi sedem a bolo to úplne nevinné.
10. Vyrastal som na dedine, kde mal každý obrovskú záhradu. S kamarátmi sme zbierali pokazenú zeleninu a ovocie (s tými dobrými sme sa hrať nemohli, meh) a tvárili sa, že sme postapokalyptickí preživší. Behali sme po okolitých lesoch, stavali si bunkre, zbierali jedlo a užitočné veci, čo sme našli po ceste a bojovali sme s imaginárnymi zombíkmi. Chýbajú mi tie časy…
11. Volalo sa to tichá hra a v preklade sme jednoducho len mali byť ticho. Ten, kto to vydržal najdlhšie… nedostal absolútne NIČ. Bola to hra, ktorú vymysleli dospeláci, aby sme nejačali a vyšlo im to perfektne.
12. Hrávali sme to so súrodencami a rodičmi na výletoch autom. Keď sme prechádzali okolo koní, ten, kto si ich všimol prvý, zakričal: „Moje kone!“ A potom ich porátal a „nechal si ich“. Takto sme si všetci zbierali kone a ten, kto mal vo výsledku najviac, vyhrával.
Háčik bol v tom, že ktokoľvek si všimol cintorín, mohol zakričať „pochovaj svoje kone“ a všetci ostatní okrem neho boli zase na nule. Bolo to trošku morbídne, ale veľmi nás to bavilo.
13. S kamošmi sme mali hru „pľasni svoj zadok“… v podstate sme len skákali na posteli a pliaskali po svojom vlastnom zadku. Vyhral ten, kto to vydržal robiť najdlhšie.
14. S bratrancom sme boli presvedčení, že náš sused má na záhrade zakopané diamanty, pretože sme mu raz na pozemku našli také drobné kryštáliky. Tak sme sa tam vracali každý deň, nenápadne hrabali a hľadali ich. Jedného dňa mama našla vo vrecku mojej mikiny jeden z tých pôvodných a hodila ho do koša.
Bol som zmätený – prečo by vyhadzovala niečo také cenné? Vysvitlo, že to boli úlomky zo starého lustra, úplne nulová hodnota. Obaja sme boli veľmi sklamaní, pretože sme si za peniaze z diamantov plánovali kúpiť vlastné Lamborghini… a ideálne aj šoféra, keďže sme mali asi desať.
Zdroj: antenonjohs / Reddit
Titulná fotka: MI PHAM / Unsplash
