Malé deti nevedia premýšľať samy za seba. Do určitého veku len napodobňujú svojich rodičov, a keďže ich správanie nemajú s čím porovnať, automaticky ho považujú za bežné. Presne to spravili aj títo ľudia z internetu a až príliš neskoro zistili, že toto „bežné“ sa značne vymyká norme. Poďme si spoločne prečítať ich príbehy.
1. Naši nás na obed zvolávali lodným zvonom. Už ich nebavilo hodinu po nás vrieskať, že je navarené, a potom ďalšiu čakať, kým sa zošuchceme z izieb dole do kuchyne, tak otec namontoval na stenu lodný zvon a bolo. Vďaka tomu mi dodnes vždy, keď začujem zvonček, začne škvŕkať v bruchu.
2. Mama bola kresťanka, otec moslim, no ani jeden z nich to nejako nehrotil. Okrem Vianoc. Namiesto normálnych tradícií v podobe krájania jabĺčka otec predstieral, že naháňa po dome Ježiška a nadávajúc po ňom hádže topánky. Až keď ho vyhnal (alebo dostatočne traumatizoval), dostali sme darčeky.
3. Ešte predtým, ako som sa poriadne naučil plávať, ma mama navliekla do záchrannej vesty, priviazala na ňu povrázok a hodila ma do rieky. V podstate ma „venčila“ na vôdzke v rieke, len tak… zo srandy. Až neskôr som sa dozvedel, že iné decká sa učili plávať trochu inak.
4. V každej rozprávke, ktorú mi mama rozprávala pred spaním, bol zloduchom sebecký správca bytovky, ktorého nikto nemohol vystáť. Bola som veľmi zmätená, keď som zistila, že ostatné deti mali bubákov a ježibaby.
5. Myslel som si, že môj otec je celebrita. Povedal mi totiž, že zamlada bol spevákom známej skupiny „Dieťa na palube“, a keď má niekto na aute nalepenú nálepku s týmto textom, je to niekdajší fanúšik. Je až trápne, ako dlho mi trvalo zistiť, že ma vodí za nos.
6. Celá moja rodina, vrátane starých rodičov, bratrancov a sesterníc, bola narodená v mesiaci november. Na základe toho som dospel k záveru, že každá rodina má pridelený jeden mesiac v roku, počas ktorého sa môže rozširovať. Keď som zistil, že jeden z mojich strýkov sa narodil v júli, okamžite som predpokladal, že bol adoptovaný.
7. Keď ťa niekto šteklí a ty vykríkneš slovo „banán“, dotyčný musí prestať. Je to zákon. Bodka. Až keď som si našla prvého frajera, ktorý ma veľmi oduševnene mučil šteklením, zistila som, že toto magické slovíčko zaberá len v našej rodine.
8. U nás doma fičal „deň spievania“. So súrodencami sme nikdy nevedeli, kedy príde, no pointa bola v tom, že sme museli spievať. Pokiaľ niektorý z nás začal normálne rozprávať, rodičia ignorovali všetko, čo povedal. Tak sme vždy zistili, že je deň spievania. Keď som to po rokoch spomenula manželovi, pozeral na mňa, akoby ma tu práve vysadilo ufo.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
