9. Moja mama predstierala, že slovo prd je nadávka. Akože veľmi zlá nadávka, ktorú človek nemôže vysloviť ani omylom, preto sme toto slovo nahradili slovom „pup“. Už sú to roky, čo viem, že to je blbosť, no ešte stále sa občas zháčim, keď predo mnou niekto nahlas povie prd.
10. Moja mama skrývala vodku v plastových fľašiach od vody, aby skryla fakt, že má problémy s alkoholom. Niekoľkokrát som si kvôli tomu ako decko logla z vodky, ktorá mi parádne vypálila hrdlo. Keď som sa spýtala mamy, čo za príšernú vodu to tam skrýva, odpovedala mi, že to je „diétna voda“. Kto by bol povedal, že nikto iný o takej diétnej vode jakživ nepočul.
11. Raz nás s mamou zastavili policajti, lebo jemne prekročila rýchlosť. Skončilo to ústnym napomenutím, no ako sa s nami policajt lúčil, žartovne na mňa žmurkol a povedal: „Dávaj pozor, nech sa to už nezopakuje.“ Nepochopil som, že to myslel ako vtip a roky – ROKY!!! – som mal oči nalepené na tachometri, aby som sa uistil, že ideme v súlade so zákonom.
12. Vždy, keď dedo chcel, aby sme mu so sestrou zožrali nejaký výmysel, povedal, že to tak „hovoria v Amerike“. Fungovalo to a my sme ho v živote nespochybnili. Len si predstavte náš šok, keď sme sa po rokoch presťahovali do Štátov a zistili, že nič z toho, čo „hovoria v Amerike“, tu v skutočnosti nehovoria.
13. Keď bola mama príliš unavená, alebo sa jej skrátka nechcelo variť, pripravila nám párok v kabáte. Bol to obyčajný párok s trochou kečupu zabalený v pšeničnej tortille. Ako deti sme nemali ani šajnu, že je to nejaká rýchlovka – bolo to naše obľúbené jedlo. Ešte aj dnes ako dospelá si ho sem-tam pripravím.
14. Každú škrupinu z vajíčka sme s našimi rozdrvili prakticky na prach, aby ju čarodejnica nemohla použiť ako loďku. Mám 33 rokov, bývam sama a stále to robím.
15. Moja mama bola obrovským fanúšikom hororových filmov a aj so súrodencami sme ich spolu s ňou sledovali hádam už od troch rokov. Na moje prekvapenie, ani jeden z nás sa ich nebál a nikto nemal po nich zlé sny. Bolo to pre nás bežné. Rodičia mojich kamarátov však boli značne zdesení, keď som ako 5-ročný na prespávačku doniesol horor, ktorý nechceli pozerať ani oni sami.
16. Celá moja rodina vravela „zelená“, keď zo semafora zmizla červená, aby sme vedeli, že máme prejsť. Až neskôr som zistila, že naši sú farboslepí.
