Na niektoré náhodné stretnutia človek nezabudne. Či už v pozitívnom slova zmysle alebo tom negatívnom, niektorí neznámi ľudia a historky, čo sa s nimi spájajú, nám v hlave utkvejú navždy. A presne o také historky sa podelili ľudia na Reddite.

1. Slečna v lietadle (som letuška), ktorej som očividne naliala príliš veľa kávy sa rozhodla svoju frustráciu vyventilovať naozaj netradičným spôsobom. Vyliala tú kávu do odkladacieho priestoru na sedadle pred ňou. Vtedy som pochopila, že na svete naozaj existujú ľudia, ktorých vytočí čokoľvek.

2. Mal som asi tri alebo štyri roky a moja mama ma so sebou zobrala do banky. Počas rozhovoru s bankárom z ničoho nič odpadla a ostala ležať na zemi. Niekto zavolal záchranku a ja si dodnes pamätám tú milú pani, čo pri mne stála, zatiaľčo som sledoval, ako mamu nakladajú do sanitky, a chlácholivými slovami sa ma snažila upokojiť. Stále si viem presne vybaviť jej tvár aj jej hlas.

3. Mala som asi trinásť. Bola hlboká noc, čakala som na autobus a vybil sa mi telefón. Vtedy som zistila, že najbližší spoj ide až o dve hodiny neskôr a súrne som potrebovala zavolať rodičom, no bola som príliš hanblivá na to, aby som oslovila niekoho cudzieho a požičala si jeho telefón. Našťastie si ma všimla jedna mamička, očividne som vyzerala veľmi vystrašene, a milo sa mi prihovorila. Požičala mi svoj mobil a ostala so mnou až do príchodu autobusu, lebo ma nechcela v noci nechať samú. Často na ňu v dobrom spomínam, bola veľmi ochotná.

4. Žena, ktorá sa mi prihovorila v divadle, keď sa moja mama rozhodla urobiť žiarlivostnú scénu a môj otec ju odtiahol bokom, aby jej vyčistil žalúdok. Začala sa so mnou rozprávať o meste, či sa mi páči a ja som presne vedela, že sa len snaží upriamiť moju pozornosť inam. Aj napriek tomu to vôbec nebolo silené. Bolo to od nej veľmi milé, že sa vôbec unúvala, tým dupľom, že ostatní len stáli bokom a škaredo na nás zazerali.

5. Dvadsať rokov dozadu sa mi na strednej odpálilo auto uprostred cesty. Rušnej cesty. Bol som z toho celkom mimo, premýšľal som, čo teraz a vtedy za mnou zaparkovalo auto. Vystúpil z neho milý chlapík, odviezol ma do najbližšieho obchodu kúpiť motorový olej, a potom ma zase zaviezol naspäť. Nepamätám si to už presne, ale myslím, že za ten olej aj zaplatil.

Nepýtal si nič na oplátku a bolo na ňom vidno, že naozaj nič neočakáva. Bol som ryšavé, vyholené a očividne nahnevané decko a on bol čierny tridsiatnik. Byť v jeho koži nezastavím niekomu ako som ja. Ale on zastavil.

6. Niekoľko rokov dozadu som sa terigal mestom s ortézou na nohe. Už ani neviem, čo sa mi vlastne stalo. Prechádzal som okolo dodávky, v ktorej sedel starší elektrikár a tiež mal ortézu na nohe. Keď si všimol, že sme na tom rovnako, len sa pousmial a zahlásil: „Život je ako h*vno batoľaťa: Krátky a nah*vno.“ Na toho týpka nikdy nezabudnem.

7. Pred desiatimi mesiacmi som mal vážnu dopravnú nehodu na motorke. Vykydol som sa z nej na cestu a ostal tam nehybne ležať. Bez srandy som vedel, že umieram. Žijem v Arizone, bolo horúce leto a asfalt na ceste dosahoval teploty okolo päťdesiatich stupňov. Myslel som si, že sa tam uškvarím. Vtedy ku mne pribehol muž, nabral ma na ruky a položil na deku. Zavolal sanitku a počkal so mnou, kým príde. Nepamätám si jeho tvár, no navždy si budem pamätať jeho činy. Vďačím mu za svoj život.

8. Nakupovala som s mamou a mojimi dvomi sestrami v obchode. Bola som ešte dieťa, taká malá, že som mohla sedieť v nákupnom vozíku. Zrazu k nám podišla neznáma černoška a povedala mojej mame: „Boh mi povedal, že vám mám dať toto.“ Vložila jej do ruky peniaze. Mama jej začala ďakovať a moje malé ja veľmi nerozumelo, čo sa deje. V tom čase nás opustil otec a moja mama ostala sama na výchovu troch detí. Len tak tak sme vyžili a dnes mi je jasné, že nám peniaze od tej ženy v ten mesiac možno zachránili krk.

9. Mal som za sebou typickú tínedžerskú hádku s rodičmi. Odišiel som z domu, zablúdil na neďaleké pole, a keďže žiadne autá neboli v dohľade, sadol som si ku ceste. Trochu som si poplakal. A vtedy sa v diaľke zjavilo auto. Zastavilo pri mne, vystúpil z neho mohutný chlap… a ja som si v tej sekunde myslel, že je po mne. No on sa ku mne posadil, ponúkol mi cigaretu, prehodil pár slov a odišiel.

10. Šofér kamiónu, ktorý predo mnou vykladal prepravky plné zmrzliny. Všimol si, ako naňho s kamarátmi pozeráme, a ako sa nám zbiehajú slinky na zmrzlinu, tak nám z nej dal. Mal som desať a v tej dobe to pre mňa bolo, akoby som vyhral v lotérii.

11. Mal som zhruba devätnásť, pracoval som ako predajca áut, bol som uväznený v hroznom vzťahu a svoju budúcnosť som nevidel práve dvakrát ružovo. Jedného dňa do nášho obchodu zavítal starý šedivý pán, pristavil sa pri mne a povedal: „Si obklopený toľkým svetlom, no cez tie mračná ho nevidíš. Dúfam, že si milovaný, pretože nič menej si nezaslúžiš.“ A potom odišiel. Netuším, kto to bol, a ani on netušil, kto som ja… aj napriek tomu mi jeho slová rezonujú v hlave dodnes.

12. Na výšku som dochádzala z dediny do susedného mesta autobusom. Raz som sedela vedľa zlatého chlapca v mojom veku, ktorý čítal moju obľúbenú knihu. Ešte s nikým som nikdy necítila takú instantnú chémiu. Prehodili sme pár slov, držali sa za ruky a keď sme sa začali blížiť k mojej zastávke, navrhol, nech s ním idem na brigádu do zahraničia.

Samozrejme, že som odmietla. Bolo to prvý aj posledný raz, čo som ho videla a niekedy premýšľam, čo by sa stalo, keby som s ním bola išla. Boli by sme šťastne zobratí niekde na ranči obklopení koníkmi alebo by ma zmasakroval uprostred lesa?!

13. Bola som na výške, v 34. týždni tehotenstva a moje bábo sa už šesť hodín nepohlo. Po tom, čo mi skončila prednáška, som sa pobrala na pohotovosť. Bola som vydesená. Ako som tak kráčala chodbou, zastavil ma jeden člen mojej fakulty a opýtal sa ma, či som v poriadku. „Nie,“ odpovedala som úprimne. „Moje dieťa sa nehýbe.“ Silno mi stisol ruku, pozrel sa mi hlboko do očí a zašepkal niečo, čo znelo ako cudzojazyčná modlitba. Potom mi poprial veľa šťastia a nechal ma ísť. Malá má dnes už desať rokov, no ja naňho stále z času na čas myslím.

14. Stála som v dopravnej kolóne, totálne vyčerpaná z práce. Bolo deväť hodín večer, v kancelárii som bola od rána a za posledné dva týždne som nemala ani na sekundu voľno. Ešte nikdy predtým som neupadla do mikrospánku, no vtedy sa to stalo. Chlapík v aute, čo stálo zarovno s mojím, nahlas zatrúbil, aby ma prebral.

Potom sa na mňa usmial a rukami naznačil, nech držím oči na vozovke. Ani som si neuvedomila, že som ich zavrela. Som veľmi vďačná, že ma zobudil, inak sa mohlo stať všeličo. Od tohto incidentu som už unavená za volant nesadla.

15. Mal som asi dvanásť. Vošiel som na toaletu vo fastfoodovej reštaurácii a pristavil sa pri jedinom voľnom pisoári – rovno vedľa obézneho tridsiatnika. Akurát, keď som začal vybavovať svoj biznis, si ten chlap usr*l ten najsmradľavejší a najhlučnejší prd, s akým som mal kedy tú česť. Pozrel sa mi hlboko do očí (tie moje vyvalené v šoku) a zahlásil: „Tuším som si pukol.“ Len som bez slova odišiel.

Zdroj: petal44 / Reddit