All-you-can-eat reštaurácie nemajú práve najlepšie renomé a tento článok rozhodne nebude jeden z tých, ktorý by ho zmenil k lepšiemu. Dnes to totiž bude o katastrofálnych historkách z týchto stravovacích zariadení, ktoré sme pre vás zozbierali na Reddite. A vopred vás varujeme – zvratky sa tam skloňujú pomerne často.

1. Bola som na dovolenke vo Vegas s rodičmi a dvomi inými príbuznými. Naši sa jedného dňa rozhodli, že by bolo fajn ísť sa navečerať do all-you-can-eat bufetu. Tatko kvôli tomu celý deň nejedol. Podobné reštaurácie miluje, vie, že v nich vždy podávajú krabie nôžky, a veľmi sa tešil, ako sa ich nažerie až do prasknutia.

Jedna z tých zvyšných dvoch príbuzných (ktorí sú, mimochodom, stelesnením neochoty a ignorancie) bola stará pani na vozíčku. Otec ju celý deň tlačil po meste v tridsaťstupňových horúčavách a počúval jej frflanie, takže keď sme konečne dorazili do bufetu, jeho emócie sa dali opísať tromi slovami – vysilený, hladný a prehriaty. Nič moc. A to ešte nevedel, čo ho čaká.

Len čo sme sa usadili, tak milá stará pani na vozíku hodila tyčku. Krížom cez celý stôl. Snažila sa to hodiť na pokazené jedlo, ktoré v bufete zjedla, no všetci sme vedeli, že je to totálna blbosť… veď sme ešte nejedli. Hladní sme si teda pobalili saky-paky a odišli.

Keď sa to celé stalo, bola som ešte malá a poriadne si to nepamätám, no na čo si spomínam celkom jasne, je sklamanie v otcovej tvári, keď spokojne dokráčal k stolu s tanierom plným krabích nožičiek a zočil na ňom zvratky.

2. Kedysi dávno, keď som bola ešte malá, sme s rodinou zavítali do jedného z týchto bufetov. Otec si odvážne nabral na tanier čosi, o čom nemal ani len poňatia, čo by to tak asi mohlo byť. Mohlo to byť kura, mohla to byť ryba, ale pokojne aj vyprážaný tesniaci ventil… no bolo to „zadarmo“, tak to chcel, pochopiteľne, okoštovať. Osudová chyba.

Prvý hryz ho nijako neohúril, no v ten deň mal očividne adrenalínovú náladu, a preto sa týmto počiatočným sklamaním nenechal odradiť. Zjedol plný tanier. O dvadsať minút nato sme celá família, naprataná v dodávke, počúvali, ako vracia do neďalekého kríku. Pri tých zvukoch mal človek pocit, že mu to kura/ryba/ventil trhá von hrdlom celý žalúdok.

Najvtipnejšie na tom bolo to, že ľudia okolo neho prechádzali akoby nič, odhodlaní za lacno sa „natlačiť“ v tomto fajnom bufete. Neviem, či to nazvať odvahou alebo hlúposťou.

3. V podobnom bufete som pracovala a nikdy nezabudnem na jedno obézne, ale NAOZAJ ťažko obézne decko, ktoré do seba pchalo jednu vec za druhou. Mohlo mať tak osem rokov. Pred ním sa týčil tanier, cez ktorý ho pomaly nebolo ani vidno (a to je čo povedať), lebo kopcom prekypoval jedlom. Od zemiakovej kaše cez pizzu, kuracie krídelká až po puding a želé… všetko nakydané na jednej kope.

Podišla som k nemu a povedala, že si pokojne môže zobrať dva taniere. Nemusí to všetko tlačiť na jeden. To, čo mi odpovedal, ma dostalo: „Nemôžem. Naši povedali, že si smiem dať len jeden tanier,“ a smutne pozrel na svojich rodičov. Pekné od nich, že mu chceli pomôcť s váhou, ale možno by bolo, čo ja viem, praktickejšie nevláčiť ho so sebou do all-you-can-eat podnikov?

4. Pracoval som vo firme, ktorá mala na prízemí all-you-can-eat kantínu. Pracoval som tam rok, pribral som dvadsať kíl. Najhoršia hororová historka, akú si tu dnes prečítate.

5. Bol to v pohode bufet, jedlo bolo chutné a všetko by bolo v poriadku… keby jedno nevychované decko neoblízalo všetky naberačky, ktorými si dávalo jedlo na tanier. A potom ich len tak strčilo naspäť, akoby sa nechumelilo. Ono skutočne existuje dôvod na to, aby rodičia nenechávali svoje deti bez dozoru.

6. Raz som bola v polievkovom all-you-can-eat bufete. Funguje rovnako ako ten klasický, len sa ich sortiment zúžil výhradne na polievky. Všetci vieme, ako vyzerajú polievky – kúsky zeleniny, cestoviny, halušky či iné neidentifikovateľné hmoty zaliate vodou. Človek nikdy presne nevie, čo vo vnútri nájde. No a jedno dieťa navracalo do jedného z hrncov. Človek, ktorý to nevidel na vlastné oči, na to vôbec nemusel prísť…

7. Mama trvala na tom, aby sme išli do nášho lokálneho bufetu, lebo našla v novinách kupón a nehrozilo, že ho nechá prepadnúť. Tak sme šli. Celý priestor smrdel ako bielidlo a jedlo vôbec nevyzeralo vábne, no mama sa tešila, tak som sa snažila tešiť s ňou. Ostala som však len pri zelenine zo šalátového baru a zálievke, ktorá bola v obrovskom kotli vedľa.

Nakladala som si radšej menej. Veď vrátiť sa môžem vždy, no nech je to jedlo akokoľvek hnusné, plytvať som ním nechcela. A tak som sa už asi štvrtý raz vydala naložiť si tú istú zeleninu a zaliať ju tým istým dresingom. Prvá naberačka bola v pohode… a pri tej druhej mi na tanier spadlo niekoľko omáčkou obalených lego postavičiek.

8. V našom miestnom čínskom bufete sa priotrávili nejakí chlapci a museli byť okamžite hospitalizovaní. V jedle sa neskôr našla veľmi toxická chemikália. S najväčšou pravdepodobnosťou jeden z ich zamestnancov nehovoril dobre po anglicky a zamenil si čistiaci prostriedok za jablčný ocot.

9. Chvíľu som pracovala v all-you-can-eat reštaurácii. Každý deň k nám chodili húfy ľudí (niektorí z nich štamgasti, ktorí sa pravidelne vracali), čo solídne tri až štyri hodiny len žrali, žrali a žrali. A keď už boli takí plní, že nevládali žrať, tak si začali pchať jedlo do tašiek, že si ho vezmú domov.

Rozum sa mi nad tým zastavoval, no hovorila som si, nech robia, ako uznajú za vhodné. Aj tak ich z toho hnusu, čo sme tam predávali, muselo tak akurát poriadne zosr*ť.

10. Čašníčka položila na stôl obrovský, vyše metra dlhý tanier s čerstvo pripraveným sushi. Okamžite sa okolo stola vytvoril rad a každý si chcel kúsok uchmatnúť. Márne. Privalila sa tam dvestokilová ženská (bez srandy, musela sedieť na lavici, lebo sa nezmestila na stoličku), zobrala celý ten tanier na ruky a odvliekla si ho na svoj stôl. Zožrala to skoro všetko.

11. Nie je to zas taká katastrofa, no v tej chvíli som nevedel, či sa zasmiať alebo plakať. Keď milá staršia pani, ktorá v danej reštaurácii pracovala, odnášala prázdny tanier, naklonila sa k môjmu kamarátovi a nie dostatočne potichu mu zašepkala: „Váš priateľ naozaj veľa papá.“

Pracuje v all-you-can-eat reštaurácii a predpokladám, že sa stretáva s ľuďmi, ktorí žerú ako Godzilla, na dennej báze… takže, ak si myslí, že veľa papám, tak to asi naozaj k*rva veľa žeriem.

12. Niekoľko rokov dozadu som zvykol otca brávať do takýchto bufetov každý víkend na obed. Zbožňoval ich a obed si užil omnoho viac ako v nejakej predraženej reštike. Dali sme si prvý tanier, pomaly ho dojedali… keď som si zrazu všimol, ako chalan od vedľajšieho stolu beží smerom k záchodom. Ruku si držal pri ústach, no vôbec to nepomáhalo a pomaly mu pomedzi prsty začali pretekať zvratky.

Po tomto ma prešla chuť, tak som po zvyšok večere len debatoval s otcom, ktorý si stále nakladal a nakladal. O dvadsať minút neskôr vidím „zvracajúceho“ chlapca (ktorý už, pochopiteľne, viac nezvracia), ako si tou istou rukou nakladá ďalší chod. Predpokladám, že urobil, čo bolo v jeho silách, aby si ruku očistil, no aj tak mi pri tom pohľade zovrelo žalúdok.

Vtedy mi došlo, že vlastne všetci stravníci používajú to isté náčinie na naberanie. Všetci. Ten chlapík, čo si líže prsty, dieťa, čo sa špára v nose, a aj tá pani, ktorú predtým svrbela pazucha… všetci. Odteraz to asi budem chytať so servítkou.

Zdroj: no_walking_anytime / Reddit