Niektoré situácie sa jednoducho nedajú opísať inak, ako stručným, no výstižným vulgarizmom. Sú to tie situácie, ktoré človek oľutuje hneď, ako sa stanú, no v tom momente už niet cesty späť. Sú to situácie, na ktoré budeš o desať rokov so smiechom spomínať, no teraz? Teraz ti rozhodne smiešne nepripadajú.
1. Nestalo sa to mne, ale kamarátovi. Pozval som ho na moju grilovačku. Nikoho z hostí nepoznal a nikdy predtým nebol u mňa doma, no vyzeral, že by naozaj rád prišiel, tak som ho predsa zavolal. O to viac ma nahnevalo, keď meškal viac ako dve hodiny. Akurát som sa mu chystal napísať, keď mi oči zablúdili k susedovmu plotu. Sused mal tiež grilovačku.
Celé sa to dialo spomalene, ako v nejakom filme. Zbadal som toho kamaráta na susedovom pozemku, ako sa rozpráva s nejakou staršou pani. Naše oči sa stretli. Jeho tvár sa začala postupne preťahovať, ako si uvedomoval, čo sa vlastne deje. Dodnes sa na tom smejem. Prisahám, že ten chlapík v tej sekunde ozelenel.
2. Už desať rokov pracujem ako profesionálny vŕtač. Niekoľko rokov dozadu sme v Miami vŕtali na ceste. Mal to byť pomerne hlboký vrt, tak som sa nechal uniesť. O niekoľko minút som na niečo narazil, a ani som sa nenazdal, z miesta podo mnou vystrekol niekoľkometrový h*vnový gejzír. Očividne som sa prevŕtal do neoznačeného kanalizačného potrubia. Kto už niekedy zažil niekoľkometrový gejzír plný splaškov, vie, že na ten smrad človek nikdy nezabudne…
3. Tri sekundy po tom, čo som odovzdala test z biológie, som si uvedomila, že som vlastne mala napísať dve eseje namiesto jednej. Za tri sekundy som prešla všetkými štádiami smútku a zúfalstva, ktoré existujú.
4. Nedávno som si všimla, že moja práčka nejako zvláštne smrdí. Našla som teda na internete zopár rád starých materí, z ktorých jedna hovorila, nech tam nalejem ocot a jedlú sódu. Tak som to tam všetko nahádzala a ako som stála nad práčkou, na poslednú chvíľu si hovorím: „Šálka bielidla predsa tiež nemôže uškodiť.“
Neviem, kde som nechala mozog. O pár sekúnd neskôr mi našťastie docvaklo, že miešať rôzne chemikálie len tak, bez ladu a skladu, asi nebude najšťastnejší nápad. Okamžite som začala googliť, čo som to vlastne spáchala, a keď som si prečítala, čo vznikne kombináciou octu a bielidla, skoro som sa posr*la. Nejaký toxický plyn. V panike som všetkých vyhnala z baraku a našťastie sa nikomu nič vážne nestalo. Ľudia, naozaj buďte s chemikáliami opatrní.
5. Už je to skoro tridsať rokov a ja mám stále o tomto dni nočné mory. Prvý ročník na vysokej, prvá séria koncoročných skúšok. Bol som perfektne pripravený a takmer s určitosťou som vedel, že budem excelovať. Celý rok som dostával len áčka, všetky skúšky som zvládol ľavou zadnou, ostávala už len posledná.
Sociológia. Vedel som odrecitovať všetko, od prvej strany po poslednú, celé skriptá. Vošiel som do učebne, posadil sa… a zrazu vidím, že na tabuli svieti nápis „biológia“. Hm, to je zvláštne, povedal som si. Vytiahol som svoj kalendár. Tá skúška zo sociológie bola včera.
6. Bolo to už dávno, ešte predtým, ako sa rozšírila existencia skupinových chatov a začali ich používať všetci. Robila som u mňa doma jednu akciu a všetkým som posielala pozvánku. Mala som nakopírovaný text a len som ho vkladala do jednotlivých správ a odosielala. Zabudla som však na jednu kamarátku a spomenula som si na to až o hodnú chvíľu neskôr.
V domnienke, že mám stále v schránke nakopírovaný ten istý text, som len stlačila vložiť a odoslať… vtedy som si všimla, že to bola osudová chyba. Už nebolo cesty späť. Poslala som jej link na jedno porno, čo som si chcela neskôr pozrieť. Vymyslela som si nejakú trápnu výhovorku o tom, že to mi poslala nejaká divná kamoškina kamoška, ale som si istá, že tušila pravdu. Skoro som skapala od hanby.
7. Vytiahla som z vrecka to, o čom som si myslela, že je moja exspirovaná platobná karta, a hodila to do skartovačky. Nebola to karta. Bol to môj vládny identifikačný preukaz, bez ktorého sa v práci reálne nedostanem ani na hajzel…
8. Otočil som volantom doprava, no kolesá sa ani nehli. Bol som uprostred cesty, autá predo mnou aj za mnou. V prvej sekunde mi nedošlo, čo sa deje, v druhej prišiel rachot ako strela z dela a v tretej som videl, ako sa moje koleso kotúľa na opačnej strane cesty. Hodný kus som sa kĺzal po náprave. Skoro som sa dosr*l.
9. Kamaráti ma vyzvali, aby som vyliezol na strechu našej školy a pretože som, samozrejme, nebol žiadna padavka, urobil som to. Bol som pomerne veľké decko (do šírky veľké, nie do výšky), takže mi museli pomáhať a podopierať ma, no napokon som sa tam zubami-nechtami vyškriabal. Chvíľu som tam behal, robil kravinky, bol za hrdinu a všetko bolo super… až dokiaľ som nechcel zísť dolu.
Nebol tam žiaden rebrík, nič. Jediná možnosť bola niekomu zavolať (rodičom, hasičom) alebo skočiť. Prvá možnosť neprichádzala do úvahy, tak som nabral odvahu a skočil, že veď budem ako tí týpci v parkourových videách. H*vno, h*vno, zlatá rybka. Žiaden parkour sa nekonal. Namiesto toho som si dochrámal celú nohu, kamoši zavolali mojej mame a odniesli ma do nemocnice. Dodnes si myslí, že som spadol pri basketbale.
10. Griloval som klobásky a nedával pozor, čo sa deje. Na pravej ruke som mal chňapku, aby som sa nepopálil, na ľavej som nemal nič. Vtom ku mne ktosi pristúpil sprava a podal mi pivo, tak som ho, logicky, chytil do pravej ruky. Potom som si zmyslel, že by som mal trochu posunúť vrchnú časť grilu. Chytil som ho do ľavej ruky a začal ním triasť. Trvalo niekoľko sekúnd, kým som si uvedomil, že mi horí paprča. Tie pľuzgiere tak skoro nezmiznú…
11. Bolo to dnes ráno. Začula som z kuchyne nejaké hlasné prasknutie. Vtedy mi došlo, že som dala variť vajíčka… asi dve hodiny dozadu. To hlasné prasknutie bolo vajce, ktoré mi explodovalo cez pol sporáku.
12. Ako dieťa som povolil ručnú brzdu na rodičovskom aute. Môj brat to robil v jednom kuse, tak prečo by som nemohol aj ja? Dal som teda páčku dole a čo sa stalo? Presne tak, auto sa začalo rútiť dole kopcom, so mnou na sedadle spolujazdca. Zastavila ma až pneumatika od traktora, auto, samozrejme, komplet na šalát. Rodičia zúrili celé týždne a ja som bol prekvapený, že som to vôbec prežil.
13. Vypil som toho trochu viac, ako som mal. Uprostred noci som sa zobudil na to, že mi treba strašne sr*ť, no zároveň som mal pocit, že sa čoskoro povraciam. Dobehol som teda na záchod, zvalil sa na štyri, naklonil hlavu nad záchod… a nič. Čakal som niekoľko minút, črevo mi skrúcalo, a tak som to vzdal, a postavil sa, že si idem sadnúť.
Chyba. V tej sekunde som začal vracať, no v dolnej časti tela som cítil, že to nie je môj najväčší problém. Pätnásť minút som sedel v jazierku svojich vlastných zvratkov a čakal, kedy konečne skončia moje črevné pochody.
14. Prvýkrát, keď som povedala pred mojou mamou slovo „do p*če“. Mala som asi osem. Celé sa to dialo spomalene – počula som, ako tie slová opúšťajú moje ústa, no nijako sa mi ich nedarilo zastaviť. A potom mi jedna letela.
Zdroj: bigred6601 / Reddit
