Na ostatných vidíme chyby raz-dva, tie svoje však máme vo zvyku ignorovať. Často nevidíme, že naše správanie nie je s kostolným poriadkom, až dokiaľ nepríde radikálny zlom. Títo ľudia z Redditu vedia, o čom je reč.
Dnes už vedia, že to s nimi bolo ťažké, no v tom čase? V tom čase trpeli selektívnou slepotou a fakt, akí sú rozmaznaní, išiel úplne mimo nich. Poďme si spoločne prečítať, kedy sa to zmenilo.
1. Spolužiačke na výške som sa sťažovala na svoj starý notebook. Mal slabú baterku a hocikedy sa mi vybil uprostred prednášky. „Dúfam, že mi naši kúpia na Vianoce nový,“ povedala som, akoby to bola úplná samozrejmosť.
V ten deň som sa dozvedela, že ona a jej rodina momentálne žijú na ulici a jediné, čo si na Vianoce želá, je mať strechu nad hlavou. V sekunde som vytriezvela.
2. Keď som sa po rokoch úspešného vyciciavania mojich rodičov konečne zamestnal. Pamätám si, ako som si počas prvého dňa v práci pomyslel: „Už chápem, prečo sa na toto všetci sťažujú.“
3. Synovec si pod stromčekom našiel dve herné konzoly. Jeho rodičia boli rozvedení a chceli, aby mal na každom byte jednu. Keď si ich odbalil, otrávene sa spýtal: „A to je všetko?!“ V tej rane som videl trojmo a mal som sto chutí mu struhnúť jednu výchovnú.
Ja sám som bol v jeho veku rozmaznaný fagan, no v živote by som si nedovolil utrúsiť takúto poznámku. Vtedy som si uvedomil, že existovať v prítomnosti človeka s takýmto životným postojom je doslova na nevydržanie.
4. Moja rodina spadá do strednej vrstvy, napriek tomu na mne naši nikdy nešetrili. Pokiaľ išlo o mňa, správali sa, akoby mali na účte milióny. Celá táto bublina praskla, keď som sa dozvedel, že siahli na svoje dôchodkové sporenie, len aby som mohol chodiť na špičkovú súkromnú univerzitu. Okamžite som podal žiadosť o prestup na štátnu školu a našiel si brigádu.
5. Keď môj otec zomrel a celé dedičstvo prepísal na svoju 25-ročnú priateľku.
6. Keď som zistila, že mnohí moji priatelia nemajú peniaze, aby platili svojim deťom mimoškolské krúžky. Vyrastala som v dobrých pomeroch a každý, koho som poznala (vrátane mňa a mojich súrodencov), chodil na nejaký krúžok. Či už to boli skauti, futbal, gymnastika alebo čokoľvek iné, nikto neriešil, koľko to stojí, ani cenu dresov či uniforiem.
Myslela som, že to je štandard… a zrazu som videla rodičov v mojom veku, ako hovoria deckám, že môžu mať maximálne jeden krúžok, a oblečenie naň im kupujú z druhej ruky. Vtedy som pochopila, aký privilegovaný život som doposiaľ viedla.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
