7. Mojej mame diagnostikovali vážnu chorobu. Päť mesiacov bola na jednotke intenzívnej starostlivosti pripútaná k lôžku. Zrazu som nemal nikoho, kto by financoval moje šialené nápady a žehlil problémy, ktoré som nimi vyrobil. Veľmi rýchlo som si to musel zatriediť v hlave.
8. Keď som sa odsťahoval od našich a zistil, že za nájom a energie treba platiť. Každý mesiac. Konečne som pochopil, prečo mama tak často hovorila: „Keď odchádzaš z miestnosti, zhasni svetlo.“
9. Keď som bola mladšia, presťahovali sme sa do Južnej Ameriky. Celú pubertu som strávila v krajine, kde sme mali chyžnú, kuchára, šoféra a chlapíka, ktorý nám pred hodinou jazdectva osedlal kone. Nemusela som pohnúť ani prstom.
Bola som hladná? Maria niečo uvarila. Nechala som na zemi špinavé oblečenie? Juana ho do hodiny prišla pozbierať. Keď som sa vrátila naspäť do Štátov, realita mi uštedrila poriadnu facku. Pýtala som sa mamy, či môžem ísť von, a ona povedala, že môžem, no najprv musím naložiť umývačku.
Pamätám si to, akoby to bolo včera. Ja, na smrť urazená malá sopľaňa, som sa jej bez štipky rešpektu spýtala: „A čo som ja? Slúžka?!“ Mala som 17 alebo 18 a v ten deň som dostala svoju prvú aj poslednú facku. Očividne do mňa naliala nejaký zdravý rozum a ja som takmer okamžite precitla.
10. Už ako tínedžer som si začal uvedomovať, že nevediem úplne rovnaký život ako moji rovesníci. Občas mi spolužiaci hovorili, že som bohatý, no ja som to tak nevnímal. Nemali sme vlastný tryskáč, nechodili sme trikrát do roka na Bali… čoby sme boli bohatí?
Potom som sa osamostatnil a zistil, koľko v našom meste stoja nájmy, potraviny a prakticky všetko, čo človek potrebuje. Vtedy mi definitívne došlo, že ak si to vie človek pohodlne dovoliť, tak v porovnaní s ostatnými je bohatý. Aj bez dovoleniek na Bali.
11. Na strednej som zaspala dobu a na vysoké školy som sa začala hlásiť príliš neskoro. Preto som sa dostala iba na jednu, ktorá bola od nás vzdialená 8 hodín autom, a aj to som prešvihla deadline na rezerváciu internátnej izby. Neostávalo mi iné ako nájsť si privát.
Skončila som na byte na samom konci sveta, pričom na najbližšiu zastávku autobusu som musela ísť polhodinu peši. Brodila som sa vysokou trávou hneď vedľa rušnej cesty, a čo čert nechcel, hneď v prvý deň som zmeškala autobus.
S plačom som volala mame, a hoci sa ma snažila utíšiť, obe sme vedeli, že mi reálne nemá ako pomôcť. V ten deň som pochopila, že odteraz sa budem musieť spoliehať už len sama na seba.
12. Nebol som vyslovene rozmaznaný, no finančná gramotnosť mi fakt nič nehovorila. Na strednej som nemal bohvieaké známky, bral som to ako jednu veľkú párty a aj preto som bol celý bez seba, keď som sa dostal na celkom solídnu vysokú školu. Rodičia boli pyšní, no potom padla otázka: „Lenže kto to zaplatí?“
Bol som ako obarený. Vedel som, že to nemôžem povedať nahlas, no v hlave my išlo: „Hm… vy?“ Celých 18 rokov som si veselo míňal svoje vreckové na kraviny a oni ani okrajovo nenaznačili, že by som si mal šetriť na vysokú… Takže teraz – o desať rokov neskôr – som za pomoci štipendií, grantov a rôznych príspevkov konečne doštudoval.
