Karma je zdarma, hovorí sa, ale niekedy jej treba trochu pomôcť. Alebo ju predbehnúť. V niektorých situáciách je totiž ťažké zachovať si chladnú hlavu, zhlboka sa nadýchnuť a počkať, kým sa o dotyčného kreténa postarajú vyššie sily. Títo ľudia z Redditu o tom vedia svoje. Na sociálnej sieti sa podelili o momenty, keď prebrali iniciatívu do vlastných rúk a konečne okúsili, ako sladko môže chutiť pomsta.
1. Mám kamoša, ktorý si každý rok vystaví na príjazdovej ceste halloweensku tekvicu a každý rok mu ju sused prejde autom. Nie omylom. Proste je to kretén. Tento rok zohnal najväčšie tekvice, aké sa hádam predávajú, dal ich vyliať betónom a vystavil ich na príjazdovú cestu ako obvykle. Chalan tam skoro nechal celý predok.
2. Bývala som v byte so spolubývajúcim. Naši susedia mali každý druhý deň brutálne hlučnú párty – či bol piatok, sviatok alebo pracovný deň, bolo im to úplne jedno. Jedného dňa mal toho spolubývajúci (ktorý musel, mimochodom, každé ráno skoro vstávať) už plné zuby. Tak sa vyšťal do panvice a strčil to do mrazničky.
Keď to zmrzlo, vyklopil to a tento „tanier“ zo zmrznutej šťanky im podsunul pod dvere. Vedel, že majú na chodbe koberec, a vedel, že si to v tom zápale určite nevšimnú skôr, ako sa to roztopí. Na druhý deň sme sa zobudili na obrovský hurhaj – susedia všetkých pratali zo svojho bytu a hučali na celú chodbu, že kto si dovolil ošťať im koberec. Rada by som povedala, že odvtedy bol pokoj, ale nebol. Nakoniec ich majiteľ vykázal.
3. Mám načúvacie zariadenie a spolužiačka na strednej nikdy nepremárnila šancu chrstnúť mi to do ksichtu. Stále sa mi za to vysmievala. Jedného dňa som nahrala, čo mi hovorí, na mobil a pustila to jej rodičom. Zabavili jej nové auto, čo dostala na šestnáste narodeniny.
4. Keď sme boli na strednej, môj brat neustále robil zle mojej (teraz už) manželke. Jedného dňa si povedala dosť. Vypla spoločnú telku v obývačke zo zásuvky, napísala na ňu odkaz „nefunguje“ a otočila baterky v ovládači. Trvalo mu niekoľko dní, kým na to prišiel.
5. Bola som v reštaurácii na obede a pri platení som si všimla na účte trojeurovú položku za „obrus“. Obrus som pekne poskladala, vložila ho do kabelky a vtedy za mnou pribehol vydesený čašník, že čo to robím. „Keď som za to zaplatila, tak si to beriem domov,“ povedala som mu a bez ďalšieho slova odišla preč.
6. Robila som ako manažérka v Starbuckse. Na jednej zmene vidím jednu z našich baristiek, ako si pýta od zákazníka meno a on namiesto toho, aby jej normálne odpovedal, vztýčil prostredník a začal po nej vrieskať, aká je neschopná. Prebrala som objednávku, naťukala ju do systému a poslala ho preč. Urobila som mu drink, položila ho na výdajňu a tým som skončila.
Vydávala som jeden drink za druhým (plná prevádzka) asi pätnásť minúť, keď sa mladý pán uráčil opäť dotrepať k pultu. „To je moje?!“ chrstol mi do ksichtu a ukázal na svoj nápoj, ktorý už medzitým stihol trikrát vychladnúť. Pozrela som sa naňho s hranou nevedomosťou. „Netuším,“ hovorím. „Nebolo na ňom meno.“
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
