Niektorí ľudia naozaj nefiltrujú, čo púšťajú do sveta. Je im jedno, či tým niekomu ublížia, alebo ho dokonca vydesia na smrť, je im tri-päť, že kvôli tomu budú znieť ako bezcharakterné hovädá. Chcú niečo povedať, tak to skrátka urobia, a presne to sa stalo aj v týchto prípadoch z Redditu. Poďme si ich teda spoločne prečítať.
1. Moja mama zomrela na rakovinu, keď som mal 2 roky. O pár rokov neskôr mi starší súrodenci povedali, že som sa hral s loptou, kopol ju na cestu, a keď mama išla po ňu, zrazilo ju smetiarske auto. Tak vraj zomrela. Dlho som tomu veril a neskutočne som si to vyčítal. Asi nikoho neprekvapí, že sa dnes s nikým z rodiny nestýkam.
2. Potratila som. Keď sa mi podarilo znovu otehotnieť, sused sa ma spýtal: „Takže tentokrát ste naozaj tehotná?“ Áno, som a prekvapivo, „naozaj tehotná“ som bola aj predtým. Kretén. Nanešťastie som vtedy nemala odvahu niečo mu na to povedať, tak som len prikývla a odišla naspäť do domu.
3. Počas hodiny som sa natiahla tak, že mi na chvíľku vykuklo brucho, načo si môj učiteľ neodpustil poznámku: „A presne pre toto dávam dievčatá do predných lavíc.“ O pár rokov neskôr ho vyhodili, lebo v triede pozeral filmy pred dospelých, a úprimne dúfam, že sa už k deťom nikdy nepriblíži.
4. „Tvoj brat ťa má rád len preto, že preňho nie si konkurencia. Keby si mal lepšiu prácu a peknú ženu, nemohol by ťa vystáť.“ Ďakujem, mami. To je presne to, čo chce počuť každé dieťa.
5. Raz mi mama povedala, že si želá, aby som bola bývala zomrela ja a nie môj otec. Bola opitá, tak som si vsugerovala, že to tak nemyslela. No potom mi to jedného dňa povedala triezva. Viem, že jeho smrť niesla veľmi ťažko, ale haló?! Mala som sedem a toto som si rozhodne nezaslúžila.
6. „Ľudia ma nikdy neberú vážne, lebo som pekná. Môžeš byť rada, že ty taký problém nemáš.“
7. Moja exmanželka: „Nikto ťa nemá rád. Čas s tebou trávia len preto, že im ťa je ľúto.“ Doteraz netuším, prečo mi to vlastne povedala. Už je to tridsať rokov a dodnes sa stretávam s väčšinou tých ľudí, ktorým ma údajne bolo „len ľúto“.
8. „Chcem vedieť, koľko toho vydrží. Uvidíme, koľkokrát sa mi ho podarí rozplakať.“ Moja kolegyňa na margo ďalšieho kolegu, ktorý bol očividne v zlom duševnom rozpoložení, trpel depresiou a neprekvapilo by ma, keby aj samovražednými sklonmi. Krátko nato som odišla. V toxickejšom kolektíve som v živote nerobila.
9. Ležala som chorá na nemocničnej posteli, nedokázala som sa sama ani pohnúť a potrebovala som, aby ma sestrička umyla. Vyzliekla ma, premerala si ma pohľadom a zahlásila: „To sú tie najmenšie kozy, aké som kedy videla.“ Potom sa začala smiať. Mala som 17.
10. „Už aby si nadobro oslepol. Očividne to prospieva tvojej tvorbe.“ Som zrakovo postihnutý umelec a každým rokom je to s mojimi očami horšie a horšie. Toto mi povedal známy asi dva roky dozadu pri večeri, v miestnosti plnej ľudí. Nebol to vtip. Myslel to úplne vážne a doteraz sa mi to úplne nepodarilo vstrebať.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
