Policajti. Pre niektorých úplne bežní ľudia, pre iných celoživotný postrach. Niektorí sú mierumilovní a muške by krídlo neskrivili, iní sú neoblomní, a keď na nich nedopatrením natrafíš, máš po chlebe.
V tomto článku ti prinášame výpovede siedmich ľudí, ktorí ich anonymne poskytli pre EMEFKA. Títo ľudia si s policajtami zažili aj čosi bizarné, čo ich pri spomienkach na danú okolnosť viac rozosmieva, než trápi. Tak sa poď zabaviť spolu s nimi!
1. Pinocchio na kolesách
Vracal som sa z cyklovýletu a cestou domov som išiel po pešej zóne na bicykli. Zastavili ma mestskí policajti a vypýtali si doklad totožnosti. Keďže som so sebou mal len poloprázdnu fľašu s vodou, zdvorilo som sa im ospravedlnil, že nemám peňaženku a nemám sa im ako preukázať.
Páni ma teda požiadali, nech im poviem svoje meno a adresu trvalého pobytu. Bál som sa, že mi príde obálka so šekom, tak som si meno aj adresu vymyslel.
Vtom vytiahol druhý policajt spoza opaska podivný strojček vyzerajúci ako platobný terminál a zadal tam moje fiktívne údaje. Brutálne ma zdžubali za vymýšľanie si, tak zo mňa napokon vymámili pravdu a dostal som, prosím pekne, dvadsať eur za klamanie verejnému činiteľovi.
2. Minula sa šťava
Keď som večer odchádzala z auta, zabudla som si vypnúť vnútorné svetielko. Auto mi ráno nešlo naštartovať, no akoby zázrakom som v tú noc parkovala dole kopcom. Odbrzdila som si ručnú a pustila som sa dole miernym svahom.
Auto však zrýchľovalo pomaly a tušila som, že sa nerozbehne dosť na to, aby mi po zaradení dvojky naskočil motor. V tejto desivej situácii som použila všetku ženskú kreativitu, preto som zabočila doprava, kde bol kopec strmší, no v tom rannom strese mi nenapadlo, že som v protismere.
Presne v tej sekunde, ako sa mi konečne roztočil motor, sa oproti mne objavilo policajné auto, páni v ňom boli, našťastie, zhovievaví a mala som to za desať.
3. Lockdownová naháňačka
Sestra mojej frajerky smažila karfiol a vzbĺkla jej panvica. Celá otrasená jej volala, že má v kuchyni obhorený strop, je tam hmla, strašne to tam smrdí a bojí sa tam ísť. Nasadol som s ňou do auta, išiel som najkratšou cestou na obchvat a tam som tomu nakladal 160 km/h.
Zrazu ma ešte vyššou rýchlosťou predbehlo čierne Audi, majákmi ma naviedlo po najbližší výjazd a jeho dvojčlenná policajná posádka mi dala zaplatiť 100 eur za porušenie zákazu vychádzania za účelom stýkania sa s osobami z inej domácnosti. Kuchyňa je obhorená dodnes.
4. Ja nič, ja zo Slovenska
V Česku platí neskutočne prihlúply zákon, ktorý káže vodičom zastaviť vozidlo pred priechodom pre chodcov, aj keď pri ňom stojaci chodec čaká na chodníku a na vozovku ešte nevkročil. Samozrejme, počas svojej služobnej cesty do Brna som o tom vôbec netušil.
Cestou ku klientovi, ktorému som mal okrem iného vrátiť zálohu 2 500 korún, ma zastavili českí policajti za to, že som nepustil chodkyňu, ktorá čakala pri priechode. Keď som sa im snažil slušne vysvetliť, že ma to mrzí, pretože som o tejto povinnosti nevedel, úplne na mňa kašľali a dostal som pokutu. Presne 2 500 korún. Geniálne.
5. Za čistotu na žobrotu
Bola som so svojou milovanou Toyotou v autoumyvárke. Zaplatila som si najdrahší program, aby mi môjho koníka umývalo dlho a poriadne. Celá vytešená som vyšla z umývacej linky a netrvalo ani minútu, kým sa za mnou rozbehlo policajné auto a prinútilo ma zastaviť.
Policajt podišiel k môjmu okienku a spýtal sa ma: „Dobrý deň, slečna, poprosím vás občiansky, vodičský a malý technický. Ste si vedomá priestupku, ktorý páchate?“ Doklady som mu bez čakania podala a odvetila som, že vôbec netuším, o čom hovorí. Mladý muž v čiernej uniforme mi následne vysvetlil, že moje auto nemá prednú ŠPZ-ku.
Poprosila som teda policajtov, nech sa so mnou idú pozrieť do umývacej linky, kde mi ju mohli strhnúť kefy – a tak aj bolo. Ležala tam, odpadnutá ako hnilý baklažán. Našťastie sa nado mnou zľutovali a pokutu mi zaplatiť nedali. Ten stres, ktorý mi pri tom spôsobili, bol pre mňa úplne dostatočným ponaučením!
6. Nenápadný zlodej
Piatok podvečer, na hodinkách 17:40 a vonku pološero. Vracal som sa z práce na svojom čiernom Superbe, keď som zrazu na svojej ulici, asi pol minúty jazdy od svojho bytu, zahliadol spolužiaka zo strednej, ktorý stál pred vchodom a fajčil. Zastavil som pri obrubníku, stiahol som okienko a zakričal som: „Marek, si to ty?“ Ozvalo sa: „Jasnééé! No seruuus!“
Keď som vystúpil z auta, nechal som bežať motor, ale vypol som si svetlá, nech nerobím z ulice futbalový štadión. Zapálil som si s ním cigu, rozlúčil sa a pokračoval vo svojej strastiplnej tridsaťsekundovej ceste domov.
Že moje čierne auto nesvieti na verejne osvetlenej ulici som si uvedomil až vtedy, keď sa za mnou rozblikali modro-červené majáky. Policajti si vypýtali všetky doklady od auta, aké existujú, pretože si mysleli, že ho kradnem a snažím sa byť nenápadný, tak som si nezapol svetlá. Pretože to je naozaj najlepší spôsob, ako na seba neupútať pozornosť, však?
Vďakabohu to skončilo len dvackou za jazdu bez svetiel a doživotnou predstavou o tom, že zlodeji áut sú podľa policajtov asi totálne vymletí, alebo čo.
7. Precíznosť na nesprávnom mieste
Nikdy som nešla rýchlejšie, ako je povolené. Nikdy. Teda, aspoň som si to myslela, kým ma neobrali o dvadsať eur za 50 km/h v úseku, kde je štyridsiatka. Priznám sa, že inkriminovaným úsekom chodím dennodenne už niekoľko rokov a doposiaľ som si tú hlúpu značku nevšimla. Od toho dňa sa mi o štyridsiatkach z času na čas aj sníva…
