9. Keď nás odpojili od elektriny. Päť týždňov po tom, čo si „zo srandy“ kúpil auto, a tri týždne po tom, čo ho „zo srandy“ nabúral. Ja som ani netušila, že máme nejaké nedoplatky, pretože trval na tom, že financie sú jeho vec.
„Ty predsa nepracuješ,“ vykrikoval mi zakaždým, keď som sa do toho chcela „miešať“. V ten deň som si otvorila vlastný účet a hodila naň dvacku, ktorú mi dal na nákup. O šesť mesiacov som od neho odišla.
10. Keď mi zo zvuku jej auta parkujúceho na príjazdovej ceste začala naskakovať husia koža.
11. Už som to viac nemohla vydržať, no nechcela som to len tak zabaliť. Tak som nám našla manželskú poradkyňu a on súhlasil, že pôjde. Prišli sme tam a vysypali na ňu svoje sťažnosti. Mne vadilo, že doma jakživ nič nerobí, jemu, že nie som ochotná ho po celom dni kmitania v práci a okolo dieťaťa ešte aj obšťastňovať v posteli.
Na ceste domov sa ma opýtal, akoby nič: „Počuj, ale keby sme sa rozviedli, stále spolu môžeme príležitostne spávať, nie?“ V tej sekunde to pre mňa celé skončilo.
12. Keď mi po šestnástich rokoch manželstva venoval na výročie pohlavnú chorobu a ešte mal toľko drzosti obviniť mňa, že som to k nám domov „dovliekla“. Niektorí ľudia nemajú v sebe štipku taktu.
13. Nepodarilo sa mi spraviť vodičák. Bola som z toho úplne zdrvená a on ma nielenže nepoľutoval, reálne ma vysmial slovami: „Haha, to máš blbé!“
14. Skúšali sme manželskú poradňu. Prvé sedenie bolo fajn a na záver sme dostali „domácu úlohu“. Na druhom sme si ju mali skontrolovať, no vysvitlo, že ona sa neobťažovala si ju urobiť. Keď terapeutka poznamenala, že to od nej nebolo veľmi fér, ofučala sa a po odchode vyhlásila, že už tam viac chodiť nechce. Vtedy mi to došlo.
15. Keď som tri dni po operácii požiadala manžela, či by mi nedoniesol zemiakové lupienky, a jeho odpoveď bola: „Choď a dones si ich sama. Si po operácii, nie chromá.“
16. Keď som si všimla, že pri každej hádke vyťahuje tú istú formulu. „Možno sa k sebe skrátka nehodíme.“ S odstupom času mu musím dať za pravdu.
