V živote nastane mnoho okamihov, ktoré nám zostanú v pamäti až do konca našich dní. Jedným z nich je posledná rozlúčka s našimi blízkymi, ktorí sa – či už očakávane, alebo náhle – pobrali na onen svet. Je úplne jedno, čo v tomto momente daní ľudia povedia, nikdy to nebude zabudnuté.
Dôkazom toho je aj toto vlákno na Reddite. Ľudia sa prostredníctvom neho podelili o posledné slová svojich zosnulých príbuzných, medicínski pracovníci zase o posledné slová niekdajších pacientov. Niektoré z nich sme pre teba zozbierali v tomto článku.
1. 3-ročný chlapček pozitívny na HIV. Bol vo veľmi zlom stave, napriek tomu sa s nami strašne rád hral, najmä so svojím plastovým Transformerom. Raz sa mi podarilo kúsoček z neho odlomiť, tak som mu sľúbila, že mu na druhý deň donesiem úplne nového. Počas noci zomrel. Ten sľub ma bude mátať do konca môjho života.
2. Počas babkiných posledných dní sme ju všetci prišli pozrieť. Už to nemala v hlave v poriadku a veľmi si nás nepamätala, no v ten deň akoby prezrela. Keď nás zbadala, vydesene sa nás spýtala: „Prečo ste všetci tu? Zomieram?“ Učičíkali sme ju tým, že nám len chýbala, lebo ju veľmi ľúbime.
3. V zariadení pre seniorov sme mali starý manželský pár. Žena mala demenciu, všetkých ignorovala a celý deň čítala časopisy. Jej manžel bol pripútaný k vozíku a všetkých a všetko za to nenávidel. On zomrel prvý. Po jeho smrti na mňa žena po niekoľkých mesiacoch konečne prehovorila. Povedala, že jej muž im chystá nový domov, a keď bude všetko pripravené, nasťahuje sa doň aj ona. O týždeň nato zomrela tiež.
4. 84-ročná pacientka v pokročilom štádiu demencie. Počas noci mávala veľmi bojovnú náladu – škriabala, hrýzla, vytrhávala si infúziu aj kyslíkovú masku. Posledný týždeň pred smrťou som ju mala ako sestrička na starosti. Počas jednej z posledných nocí sa jej zrazu vyjasnilo. Ležiac v posteli sa mi zadívala hlboko do očí a povedala: „Toto je peklo. Žijem v pekle.“
5. Moja najlepšia kamarátka mala metastázy. Ležala v nemocničnej posteli a ja som ju držala za ruku. Už som musela ísť, no ona ma nechcela pustiť. „Neboj sa, prídem zase zajtra,“ povedala som jej a ona mi so slzami v očiach pošepkala: „Veľmi ťa ľúbim. Nikdy na to nezabudni, áno?“ Potom zavrela oči a po deviatich rokoch definitívne prehrala svoj boj s rakovinou.
6. „Nie je to moja chyba, však?“ Otázka pacienta zhruba dve minúty predtým, ako naposledy vydýchol. Zomieral na zápal pľúc spôsobený AIDS-om. Ubezpečila som ho, že to určite nie je jeho chyba. Už je to dlho, no stále si na tento moment spomeniem minimálne raz do týždňa.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
