7. Keď som bol menší, spolu s našimi sme sa presťahovali k starým rodičom, aby sa mohli starať o babku, ktorá trpela rakovinou pľúc. Pamätám si, ako som pri nej sedával a čítal jej knihu. V jedno ráno sa na mňa pozrela a povedala: „Choď zavolať otca. Dnes zomriem.“ A presne tak aj bolo…
8. Naša hliadka dorazila na miesto dopravnej nehody ako prvá. Dobehol som k mladému vodičovi, ktorý sa zvíjal na zemi a ledva dýchal. Po jeho motorke ani stopy. Ako som tak pri ňom čupel, jediné, čo zo seba dostal, bolo: „Povedzte našim, že ich ľúbim.“ Až neskôr som zistil, že to bol chalan, s ktorým som zvykol cvičiť vo fitku, no kvôli rozsahu jeho zranení som ho nespoznal.
9. Jeden z mojich prvých pacientov, odkedy som nastúpila do nemocnice. Bol to pán inžinier s veľkým P a večný vtipkár. V jeden večer sa ma opýtal, či som už videla niekoho zomrieť. Povedala som, že nie. „Nuž, tak sa priprav. Dnes to uvidíš,“ povedal so smiechom na perách, a hoci to bolo morbídne, zasmiala som sa. Nie, v ten deň som nič také nevidela, no ďalšieho týždňa sa už nedožil.
10. „Nie, zavolám jej zajtra.“ Pacient počas prvej vlny COVID-u, keď sme sa pýtali, či máme jeho manželke oznámiť, že ho ideme intubovať. Už sú to tri roky a ja stále premýšľam, čo by som povedal svojim blízkym, keby som vedel, že to môže byť naposledy.
11. „Nuž, nikto nemôže žiť večne.“ Potom sa usmial a pokrčil plecami, akoby nič. Bol to jeden z tých pacientov, na ktorých človek nikdy nezabudne. Premával sa po chodbách na invalidnom vozíku, a hoc mal 4. štádium rakoviny, vždy povedal niečo pozitívne.
12. Posledné slová mojej mamy, ktorá zomierala na rakovinu pľúc: „Bože, chcela by som si ešte raz zapáliť.“
