9. Z tohto „zážitku“ mi dodnes vrie krv v žilách. Pozval som k sebe kamoša a on dovliekol ďalšieho kamaráta, ktorého som nepoznal. Vyzeral to byť celkom normálny chalan a ja som bol v tom čase ešte príliš dôverčivý a milý, aby som niekoho len tak vyrazil. Potom môj kamoš spomenul, že toho druhého akurát prepustili z basy.
Spýtal som sa, za čo sedel. Vraj s partiou v noci prenasledovali mladú babu až do parku, kde ju opakovane pohlavne zneužili viacerými ostrými predmetmi. Všetci ostatní dostali dlhšie tresty, on dostal „len“ 12 rokov. Najhoršie na tom bolo, že dotyčná napokon spáchala samovraždu, lebo sa nevedela vysporiadať s tým, čo jej urobili. Asi nemusím vysvetľovať, prečo dostalo hento indivíduum doživotný zákaz do môjho domu a s takzvaným kamarátom som mal dlhý pokec o tom, koho môže a koho nemôže volať ku mne domov.
10. Bol som kamarát jedného manželského páru. Žena si vymyslela, že má so mnou aférku, aby muž začal žiarliť. Ten so zbraňou napochodoval do môjho bytového komplexu, že ma zabije. Zastavila ho ochranka a vyzdvihli si ho policajti. Ja som ani nevedel, že sa niečo takéto deje, až dokiaľ mi nezavolal človek z ochranky.
11. Na stredoškolskej párty sme hrali Pravdu a odvahu. Všetkých som tam celkom dobre poznala, okrem nového frajera jednej mojej spolužiačky. Keď naňho padla pravda, pred celou skupinou deciek sa priznal, že v minulosti pohlavne zneužil psa. Akí sme boli opití, v tej rane sme boli všetci triezvi. Urobiť niečo také bezbrannému zvieraťu je jedna vec, ale priznať sa k tomu pred celou partiou kamarátov zaváňa čistým sociopatizmom. Som rada, že to bolo naposledy, čo som ho videla.
12. Ja som mala 20, on 23. Nechodili sme spolu dlho, keď mu oznámili, že sa musí kvôli práci presťahovať. Chcel skúsiť vzťah na diaľku, tak som do toho išla. Každý deň sme spolu volali, všetko bolo fajn… a potom mi jedného dňa oznámil, že už so mnou nechce byť. Bolo to zvláštne, ale nebudem hádam nikoho nútiť, aby ma ľúbil, nie?
Asi mesiac po rozchode ma začal bombardovať správami a doslova žobrať, aby som sa k nemu vrátila. Posielal mi kvety do práce, zaľúbené listy, hovoril mi, ako veľmi to ľutuje, a dokonca mi kúpil letenku, aby som ho mohla ísť pozrieť. Povedala som si, že prinajhoršom sa vrátim späť, a išla. Podotýkam, že nechcel, aby som si zabookovala hotel, aby sme „nestrácali čas“.
Všetko bolo fajn, správal sa ako predtým a ja som sa začala kamarátiť s myšlienkou, že mu dám druhú šancu. V deň môjho odchodu mi prišlo na mobil upozornenie, že kvôli blížiacemu sa hurikánu mi posúvajú let o štyri dni neskôr. Dopekla. Potrebovala som sa vrátiť, lebo som si zobrala voľno len na tri dni, no čo sa dalo robiť… ostala som.
Na ďalší deň ráno som sa zobudila na to, že mnou lomcuje ako zmyslov zbavený a volá ma do obývačky. V nej už sedela celá jeho rodina – rodičia, dvaja bratia a sestra. Zo zásuvky vytiahol zakladač, každý z jeho príbuzných prečítal jednu pasáž o tom, prečo sa k sebe nehodíme, a následne SA SO MNOU ROZIŠIEL. V dome jeho rodičov, pred jeho súrodencami a uprostred p*sratého hurikánu s vedomím, že najbližšie dni nemôžem odísť, ani keby som chcela. Čo za šialenca spraví niečo také?!
