Za každým zákazom, príkazom, odporúčaním či ceduľkou „požiadajte o pomoc personál“ je nejaký príbeh. Dnes sme si pre teba zopár takých pripravili. Ľudia na Reddite sa nedávno podelili o prípady, keď kvôli nim museli zaviesť nové pravidlá a my sme tie najzaujímavejšie z ich príspevkov zozbierali v tomto článku. Poďme si ich teda prečítať.
1. Na druhom stupni základnej školy som sa začal „tetovať“ fixkami. Spolužiakom sa to páčilo, tak som začal brať euro za to, že im nakreslím, čo len budú chcieť. Všetko bolo super, až dokiaľ sa to nedozvedel riaditeľ, a keď zistil, že s tým odmietam prestať, zakázal používanie fixiek v celej škole. Nemohli ich mať dokonca ani učitelia. Mimochodom, dnes je zo mňa profesionálny tatér.
2. Personalistka v našej firme mala pred kanceláriou škatuľu, do ktorej mohol každý hodiť odkaz s tým, čo potreboval, a ona sa k tomu dostala, keď mala čas. Vďaka mne ju už nemá. Raz sa nám vyhrážala, že keď sa zabudneme pípnuť alebo odpípnuť (ten stroj permanentne nefungoval), tak nám nedá výplaty.
Vytlačil som zákon, ktorý hlása, že je to nelegálne, zvýrazňovačom som označil to podstatné, a keď sa nikto nepozeral, hodil jej to do tej povestnej škatule. Neskutočne sa vytočila. Snažila sa prísť na to, kto to spravil, no bez úspechu, a tak celá škatuľa putovala rovno do koša. Od toho dňa jej všetky odkazy treba predávať osobne.
3. Na základnej škole sme mali vo dvojiciach postaviť most len za pomoci špáradiel a tavnej pištole. So spolužiakom sme zistili, že keď to celé oblepíme lepidlom, tak ten most unesie hádam aj nás. Náš most bol nakoniec viac lepidlo ako špáradlá, vďaka čomu do budúcna stanovili limit na množstvo použitého lepidla.
4. Na stredoškolských hodinách dejepisu sme boli partička asi desiatich deciek, čo sme si boli veľmi blízki. Pri každej možnej príležitosti sme si navzájom hovorili „tvoja mama je taká tučná, že…“ vtipy. Učiteľa z nás išlo poraziť. Nakoniec nás nechal všetkých podpísať akési pseudo vyhlásenie, že už také vtipy hovoriť nebudeme. A dodržali sme to. Začali sme si strieľať z našich otcov.
5. Vďaka môjmu staršiemu bratovi začali v skautských táboroch zavádzať večierky. Raz ho jeden z animátorov načapal, ako sa so zavretými očami prechádza po tábore a ráta si kroky. Pravdepodobne len skúšal, aké to je byť nevidiaci, ale pán si myslel, že zisťuje, ako sa dostať na určité miesta po tme, aby mohol niečo povyvádzať. Úprimne, ako poznám svojho brata, nebolo to úplne vylúčené.
6. Kedysi dávno rýchle občerstvenie v našom susedstve zaviedlo akciu – človek si za 50 centov mohol potočiť obrovským kolesom, na ktorom bolo možné vyhrať burgre zdarma. Zistil som, ako ním správne potriasť, aby ukazovateľ vždy pristál tam, kde som chcel, a za 3 eurá som vždy nakŕmil polovicu svojej triedy. Keď to zistilo vedenie, začalo platiť pravidlo, že jeden človek môže točiť kolesom len jedenkrát za deň. A žiadne trasenie.
7. Ako malý som zaspal v autobuse. Keď som sa zobudil, autobus bol v garáži, po šoférovi ani stopy a ja som kričal z plných pľúc, aby si ma konečne niekto všimol a vyslobodil. Od toho dňa musel každý šofér v našom školskom obvode po jazde skontrolovať celý autobus. Úprimne, príde mi to ako celkom logická vec.
8. Jeden čas som pracoval na štadióne, kde sa raz ročne konala veľká all-you-can-eat akcia. Lístky boli drahšie ako obvykle, no všetko občerstvenie, vrátane alkoholu, bolo zadarmo. Mal som v ten deň zmenu, no ako ľudia postupne odchádzali, vedenie začalo posielať domov aj zamestnancov. Ja som bol jedným z nich.
No išiel som skutočne domov? Jasné, že nie. Nažral som sa ako prasa, vypil som, čo mi hrdlo ráčilo, a potom som si našiel prázdne sedadlo, kde som dopozeral zápas. Potom prišiel ďalší rok a tá istá akcia, no zrazu na nej platilo nové pravidlo – zamestnanci, ktorým skončí zmena skôr, musia opustiť štadión.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
