9. Prišiel a zrenice mal veľké ako hokejové puky. Vraj si zabudol peňaženku, tak som prvé kolo platila ja. Po polhodine (každý drink vypil za tri sekundy) sme sa rozhodli presunúť do iného baru, kde mal mať údajne kamošov, ktorí mu požičajú nejaké peniaze. Celú cestu táral nezmysly, očividne bol úplne mimo. Potom mu zazvonil telefón. Využila som príležitosť a zdúchla som preč.
10. Prišla som preňho a on sa sťažoval úplne na všetko. Na moje auto, na to, ako šoférujem, akú hudbu počúvam, že som príliš ticho (to som už v hlave plánovala, ako sa z toho vyvliecť). Jednoducho na všetko. Zaklincoval to hláškou: „Neviem sa dočkať, až ťa predstavím kamošom. Neveria, že skutočne existuješ.“
11. Prvé rande s chlapíkom z armády. Počas celej večere mi vysvetľoval, prečo sú striptérky v Toronte omnoho lepšie ako striptérky u nás. Aby som zmenila tému, spýtala som sa ho, či v armáde robil nejaké dobrovoľnícke misie. „Čo blázniš?!“ vybafol na mňa, akoby som sa ho pýtala, či si depiluje análny otvor. „Išiel som do armády, aby som zabíjal ľudí. Nie, aby som im pomáhal!“
12. Viezla som nás. Zastavila som pred reštauráciou a išla zaparkovať, keď mi povedal: „Počkaj, vystúp. Ja to zaparkujem. Ženy nevedia pozdĺžne parkovať.“
13. Išiel som na záchod a zabudol som si na stole mobil. Každému ženskému menu zo zoznamu kontaktov poslala správu: Chýbaš mi.
14. Celý čas rozprávala o svojom bývalom. V určitej fáze som to už nevydržal a opýtal som sa jej, či sa k nemu nechce vrátiť. „Ja neviem, mala by som?“ spýtala sa ma so všetkou vážnosťou a potom mi na mobile ukázala jeho fotku. Reálne som nevedel, či sa smiať, alebo plakať.
15. Zavolal nás aj s kamoškou, nech si s jeho partiou prídeme zahrať vybíjanú. Všetko bolo v pohode, bavil sa síce viac s kamarátmi ako so mnou, ale mne to nevadilo, keďže som tam nebola sama. Celé sa to zosypalo, keď sme sa s kamarátkou bavili na parkovisku, on sa vynoril spoza rohu a z celej sily mi šmaril loptu rovno do brucha. „Heeej, rovno do čierneho!“ zajačal z plných pľúc. Spýtala som sa kamarátky, či môžeme odísť, a už nás nebolo.
16. Jedna hodina poobede, dohodli sme sa na spoločnom obede a ona prišla spitá pod obraz boží. Keď sme dojedli, pozvala ma k sebe domov a potom akoby medzi rečou ležérne poznamenala: „Neboj, môj malý má len dva roky. Ani si to nevšimne.“ Doteraz mi je toho chlapca ľúto.
