Trapasy sú prirodzenou súčasťou života, no nie všetky sú rovnakého kalibru. Na niektoré zabudneš hneď, ako sa stanú, ale iné? Iné ti bude mozog predhadzovať každý deň o tretej ráno až do súdneho dňa. Dnes sme pre teba zozbierali zopár z tej druhej kategórie.
Ľudia na Instagrame sa podelili o tie zo svojich najtrápnejších zážitkov, cez ktoré sa im ani po rokoch nepodarilo úplne preniesť. Prečítaj si ich a povedz nám – na škále od jedna po „zožeň si novú identitu“ – aké trápne boli?
1. Absolvoval som celý pracovný pohovor s kusom toaletného papiera prilepeným na brade. Nehovorím, že to bol dôvod, prečo som sa o týždeň presťahoval do iného mesta, ale určite to pomohlo.
2. S kamarátkou sme sedeli v aute a objednávali si jedlo cez drive-thru, keď zrazu počujeme hlas zo vzdialeného mikrofónu: „Mohli by ste sa, prosím, o kúsok posunúť a zopakovať objednávku? Rozprávali ste do odpadkového koša.“
3. Prvý deň v novej práci som stretla muža, ktorý tvrdil, že v danej firme pracuje už 42 rokov. Totálne bez rozmyslu zo mňa vypadlo: „Fíha, to musíte byť dobre starý!“ Hneď, ako mi dotieklo, čo som práve povedala, som mala sto chutí z otočky podať výpoveď.
4. Rok 2010, ja v najlepších pubertálnych rokoch, na tvári tri kilá mejkapu, ktorý bol o dva odtiene tmavší (a oranžovejší), ako by bolo treba. Bola som v obchode a uvidela najkrajšieho emo chalana, aký kedy existoval. Samozrejme, že som sa chcela predviesť.
Vystrela som sa, vyprsila (niežeby som sa teda mala čím), modelkovskou chôdzou som prešla okolo neho a v plnej rýchlosti nakráčala rovno do sklenených dverí. Myslela som, že sa otvárajú automaticky. Neotvárali. Ostali na nich dve z troch kíl môjho oranžového mejkapu a ja som sa pratala preč tak rýchlo, ako to len šlo.
5. Sedela som v bare na letisku, objednala si nejaké to predletové vínko, no keď som chcela zaplatiť, čítačka na karty mi ani za svet nechcela zobrať kartu. Zavolala som čašníka a ten mi – veľmi viditeľne zadržiavajúc smiech – vysvetlil, že pchám kartu medzi soľničku a koreničku. Na moju obhajobu, bola to veľmi futuristická soľnička a korenička. Vyzerala ako… nuž ako čítačka na kartu.
6. So šéfom sme mali pracovné stretnutie pri večeri. Poznáme sa už roky a ja viem, že neznáša kyslé uhorky – vždy ich dáva mne. Pán, čo si objednával predo mnou, mi bol – logicky – chrbtom a odzadu vyzeral úplne ako môj šéf. Keď sa ho pani za barom opýtala, či chce aj kyslú uhorku, promptne som vyhlásila: „Nie, dajte ju mne!“ Aby som to skrátila, ten pán nebol môj šéf.
7. Počas pracovného pohovoru som sedela s prekríženými nohami. Ani som si nevšimla, že mi stŕpli, až dokiaľ nebol čas rozlúčiť sa. Postavila som sa, potriasla pánovi rukou, otočila sa na odchod a následne sa zrútila k zemi. Tú prácu mi aj tak ponúkli, no ja som musela odmietnuť. Po tomto fiasku nebola šanca, že by ma tam niekto bral vážne.
8. Išla som si do Starbucksu kúpiť kávu. Po odchode z kaviarne som sadla do auta, ktoré vyzeralo ako otcove a spokojne si telefonovala. Dobrých pätnásť minút. Ponorená do rozhovoru som si ani nevšimla, že sa auto nehýbe. Potom som zložila, pozrela sa na „otca“ na sedadle šoféra a zistila, že tam sedí úplne cudzí chlap. Milé od neho, že ma nechal dotelefonovať.
9. V piatej triede som rozprávala svojej školskej platonickej láske o chobotniciach a namiesto slova „chápadlo“ som zakaždým povedala „chodidlo“. Nie je to to najhoršie, čo sa človeku môže stať, ale už dvadsať rokov sa na to snažím zabudnúť. Márne…
10. Zábavný park, rok 1994. Pribehla som k svojmu ocinovi, zozadu ho objala a zakričala: „Oci, oci! Kúpiš mi čokoládovú tyčinku?“ Ocino sa otočil a ja som sa ocitla tvárou v tvár nepríjemnému zisteniu, že práve objímam úplne cudzieho človeka. Odvtedy nemôžem ani pomyslieť na to, že by som išla do zábavného parku.
Pokračovanie článku nájdeš na ďalšej strane
